Autor je komentátor českého spravodajského webu Seznam Zprávy
Medzi pravidelné povinnosti seniorných komentátorov v Česku patria okolo Nového roka pochôdzky po najrôznejších televíznych a rozhlasových šou, kde múdro hodnotia udalosti starého roka a snažia sa, väčšinou mylne, predpovedať, čo nás neminie v tom ďalšom.
Rok 2025 sa však začal trochu inak. Prvý telefonát z televízie CNN Prima News tesne po novoročnom obede sa týkal zásadnej otázky súčasného diania: „Čo hovoríte na novú slovenskú hymnu?“
To si teda nevybrali úplne správne. Hymnu som počul hneď po polnoci, pretože očakávania boli veľké, a na svoje veľké prekvapenie som v nej stále poznal pieseň, ktorú si pamätám z čias spoločného štátu.
A keďže sa predsa len nechcem vydávať za muzikológa, vykoktal som zo seba niečo v zmysle, že je to vec Slovákov, akú chcú mať hymnu, koľko sú za jej novú podobu ochotní zaplatiť a komu.
Počas dňa nás potom, samozrejme, pobavili mnohé vtipné charakteristiky novej úpravy. Zrejme najvydarenejšiu napísal v diskusii pod svojím príspevkom na facebooku šéf Juhočeskej opery Tomáš Ondřej Pilař: „Ako keby mala ruská hymna dieťa s Dvořákovou deviatou, ale to sa zdrogovalo koksom.“
A teraz chvíľu vážne. Slávny britský komik John Oliver mi kedysi v rozhovore povedal múdru vec. Týkala sa Donalda Trumpa, ale môžeme ju pokojne preniesť aj k nám do strednej Európy: „Denne vypúšťa obrovské množstvo hmly a mojou úlohou je rozfúkať ju a zistiť, či v nej nie je niečo dôležité.“
Je to tak. Celá „operácia hymna“ vyzerá z Prahy len ako ďalšia kapitola importovaných a pre miestne publikum upravených kultúrnych vojen, čo sám Oskar Rózsa potvrdil neuveriteľným výrokom: „Ja tú hymnu nerobím pre vás… Tak prosím vás, zalezte do tých vašich dier zamindrákovaných a dajte nám už pokoj.“
Je v tom všetko, čo teraz z Bratislavy do Prahy vyžaruje (pozor, prichádza miešanie sa do vnútorných záležitostí zvrchovaného štátu): zdanlivo sebavedomý pocit momentálnych držiteľov moci, ktorí nadobudli dojem, že spolu so štvorročným mandátom získali právo vlastniť celé Slovensko a robiť si, čo chcú.
Od skutočne veľkých a dôležitých zmien, ktoré vidíme, až po detaily, ktoré majú jediný zmysel: jasne ukázať, kto je v krajine pánom, ponížiť jej zvyšok a tváriť sa, že to tak už bude navždy.
Túto situáciu poznáme aj z Česka. Miloš Zeman, osobný priateľ premiéra Roberta Fica , po druhom zvolení za českého prezidenta v roku 2018 odkázal svojim odporcom a súperom, že teraz budú musieť zavrieť ústa, pričom dodal, že anglický výraz shut up sa dá preložiť aj menej zdvorilo (drž hubu).
O päť rokov opúšťal Pražský hrad ako porazená, vysmievaná figúra, ktorá na konci svojej politickej dráhy musela odvolať takmer všetko, čo dovtedy hlásala, najmä čo sa týkalo Ruska.
Šťastný nový rok, Slovensko!
