Napospol asi inštinktívne cítime, že keď si niekto na Slovensku dá do erbu svojho politického pôsobenia suverenitu, zrejme to bude truľo alebo podvodník, ale na zdôvodnenie treba vyvinúť trochu úsilia. Na to je v období krátkeho spravodajského bezvetria ideálny čas.
A keďže suverenitou najčastejšie šermujú mocou či návykovými látkami intoxikovaní arogantní rozdrapenci vo funkciách, treba začať vnútornou suverenitou. A tu platí, čo o svojej funkcii v inom kontexte povedal slovenský premiér, totiž, že nie je monarcha.
On to myslel tak, že si vyberie, za čo bude niesť zodpovednosť, ale podstatné je, že nie on, ale občan je suverén, on je zdrojom moci. Otrepaná formulka „v mene Slovenskej republiky“ preto znamená „v mene občanov“, podľa toho sa k nim treba správať: ako k pánom.
Nebude to fungovať. Ukrajinský minister pochybuje, že Fico splní svoje hrozby Čítajte Napríklad im premiér úslužne vysvetlí svoje kroky v zahraničnej politike. Nemôže vyhovieť všetkým, v demokracii rozhoduje väčšina (či najväčšia menšina), ale vláda koná v mene všetkých občanov, čo ju zaväzuje k pokore voči nim.
Rovnako to platí pri rozptyľovaní pochybností o bezúhonnosti členov vlády, trebárs v podobe užívania nečestne nadobudnutých statkov.
V záujme vyváženosti dodajme, že podobné apely tu zaznievali, keď si premiér vyťahoval z nosa pandemické opatrenia, jeden minister nazýval občanov opicami a druhý, poverený správou štátneho aparátu vrátane vymáhania verejného poriadku, sa bránil, že tie drahé hodinky sú falošné a navyše ich nosí len občas!
Iste, niektorí ľudia sa nemienia vzdať tohto typu slobody vo vyjadrovaní či imunity pred lustrovaním osobného imania. To je legitímne a sú povolania, s ktorými sa to dá skĺbiť, stačí si vybrať niečo iné ako pôsobenie v mene všetkých občanov.
Takže keď sa pán premiér naučí rešpektovať vnútornú suverenitu občana, môžeme prejsť k pojednaniu o suverenite štátu navonok. Tu si môžeme pomôcť slovami Hariho Seldona, ktorý o atómovej puške povedal, že je to síce dobrá zbraň, ale môže mieriť oboma smermi.
