Autorka je spisovateľka
Najslávnejší pioniersky tábor sa volal Artek a nachádzal sa na polostrove Krym. Dodnes netuším, ako sa tam dalo dostať, ale aby mi nebolo ľúto, poslali ma aspoň do tábora československo-sovietskeho priateľstva.
Tieto tábory fungovali na Slovensku a bola som v nich tri razy, opakovane vo Zvolene a raz v Žiline.
Po príchode na miesto tam sovietske deti ešte neboli, vždy prišli až na tretí deň. Táborové aktivity zahŕňali debaty v ruštine, nácvik nástupu a zdravicu v ruštine, pochod so skandovaním, športové hry a kvízy.
Malí Rusi možno chodievali neskôr preto, aby sme už boli pripravení, aby sme nezdržiavali neorganizovaným motaním sa po ihrisku, kde sa vztyčovala vlajka a aby sme za výkrikov „ľévoj, ľévoj“ správne pochodovali.
Uvidela som ich prvý raz a trochu ma to prekvapilo. Akoby vystúpili zo vzdialeného vidieka okolo roku 1930. Dievčatá mali sukne pod kolená – a v osemdesiatych rokoch by ma jednoducho nikto neprinútil obliecť si sukňu len tak.
Napriek letu chodili v hrubých hnedých pančucháčoch, všetky v rovnakých, a v pulóvroch, sivých a neforemných. V roku 1983 a 1984 behali po večeroch chodbami internátu, kde sme všetci bývali, vyklopkávali nám na dvere a pýtali si jedlo.
V jedálni mali zjedené vždy všetko prví, dostávali sme aj horalky, keksy, cukríky, ovocie, melóny a hrozno len tak, navyše, medzi jedlami. Akékoľvek množstvo im bolo málo a spomínam si na dievča v tých hnusných pančuchách, ako mi chodí poza chrbát a jednostaj sa pýta, čo mám.
Spočiatku som sa možno aj smiala. Ich vedúci boli oblečení rovnako biedne ako deti a keď ma pri nejakom kvíze poslali do izby jedného z ruských dospelých po pero, uvidela som papierový kufor položený na posteli a na stole hodené dve hnedé polyesterové košele.
Žiadni machri v džínsoch, čo by dianie poddaných sledovali zo svojich VIP salónikov a tajne sa napchávali kaviárom. Výraz mäkká sila ešte nebol definovaný, no ak by bol, ani deti, ani ich vedúci neboli nositeľmi presvedčenia, že Sovietsky zväz je synonymom mieru a tolerancie, rovnosti a lásky, naopak.
Vidím tie divoké oči v šere dlhej chodby a chytanie sa za brucho, aby mi Irina ukázala, že je hladná. Okrem jedla od nás chceli napríklad aj nohavice alebo tričko.
Tieto tábory boli vlastne otvorenou kultúrnou výmenou. Mali umožniť deťom aj dospelým vymieňať si pesničky, hry, spôsoby či názory. My sme si nič nevymieňali, keď som tam išla druhý raz, mama mi nabalila aj nové zabalené tenké pančucháče, konzervy lančmítu, sušienky, ponožky rôznych veľkostí, zubnú pastu a žuvačky: to všetko som dala sovietskym deťom.
Inak, aj počas školského roka sme si mnohí dopisovali s nejakým pionierom či pionierkou zo zasľúbenej zeme, konkrétne ja som si aj vymieňala balíky a keď mi prišiel balík zo ZSSR, vždy bol otvorený a znovu zalepený.
Od chlapca, ktorého som v živote nevidela, prišli nejaké prívesky, časopisy a látkové pionierske vlajočky. Ak tam bolo aj niečo iné a niekto si to zobral, nemám ani hmlistú predstavu, čo by to bolo mohlo byť – digitálky ťažko.
Nasledujúcich tridsaťtri rokov som so Sovietskym zväzom nemala nijaký živý kontakt ani skúsenosť. Až v roku 2016 som bola päť dní v Petrohrade. Cestovali sme autom. Na estónsko-ruskej hranici ticho a prázdno, okrem colníkov ani noha. Tak sme stáli a čakali, hodinu, dve, tri, ako to už na hraniciach chodí, všetko podľa ľubovôle.
Ocitli sme sa v meste Petrohrad a po krátkej jazde nás zastavil policajt, chlapec s obrovskou čapicou. Naznačil, aby sme odstavili naboku a následne vykonal skúšku na alkohol. Požiadal vodiča, aby na neho dýchol. Mesto bolo pekné a čisté, rady tulipánov a narcisov na ostrovčekoch medzi cestami rástli ako podľa pravítka, smeti na zemi som nevidela.
Skupinky chlapcov – školákov v uniformách a rovnako obrovských čiapkach, ako mal ten dopravný policajt, nerobili hluk, maršrutky do Cárskeho sela riadili mĺkvi šoféri, na eskalátoroch do metra stáli všetci na pravej strane, inak ich strážkyňa poriadku zo svojej búdky – tá je na každej stanici, riadne a prísne napomenula. Ermitáž sa hemžila turistami z celého sveta.
Nikde žiaden bezdomovec ani žobrajúca stará žena, nijaký pankáč a dokonca ani opilec. Lenže to sa mi mohlo iba zdať, čo je to päť dní, navyše v Petrohrade, výstavnej skrini Ruska.
Za krk mi tam skočil nepochopiteľný a nevysvetliteľný stihomam. Pritom sa nič nebezpečné ani nepríjemné nedialo, v rádiu hrali pekný pop, v reštaurácii sme jedli dobré jedlo. Dokonalosť na každom kroku.
Od nás, z Východnej si pamätám jednu pesničku: Hej, pod Roháčom žijem, čistú vodu pijem, hej, kúska chleba nemám, ešte si zaspievam.
Netuším, ako na ľudí, čo tam boli, zapôsobila Moskva, viem len, že obľúbeným nápojom nášho lídra nie je voda, ale kola. A Shakespeare ústami lady Macbethovej pri navádzaní svojho muža na vraždu hovorí, že pamäť je strážca rozumu.
