Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Musím sa priznať, že mám faux pas celkom rada. Sú to komické, niekedy aj vzrušujúce a často veľmi poučné scénky.
Ako tieto dve.
Politika obliekania a Madeleinine brošne
Všetci sa pohoršujú nad tým, že nový líder Sýrie Ahmad Šara (zatiaľ skôr úspešný povstalec ako štátnik) odmietol podať ruku nemeckej ministerke zahraničných vecí Annalene Baerbockovej pri jej nečakanej návšteve Damasku.
Myslím si, že toto bol najmenšia trápnosť celej návštevy. Vlastne to ani trápnosť nebola, ale o tom neskôr.
Viem, že ma teraz hyperkorektná bublina umláti papučami, ale ja to vydržím. Pre mňa je podstatou západného štýlu života sloboda povedať slušne svoj názor, aj keď nezapadá do módnych trendov.
Ministerka Baerbocková predviedla oveľa väčšiu porciu neprístojnosti ako muž, ktorý je vo väčšine západných krajín stále na zozname teroristov. Oblečená ako na nákup by mala chodiť len na nákup.
Je mi jasné, čo chcela nemecká delegácia odevom ministerky povedať, ale dalo sa to aj inak. Nie som módna polícia a je mi celkom jedno, čo si na seba kto navlečie, ale oblečenie je v politike a diplomacii dôležitejší nástroj ako len kus látky.
Odev a doplnky sa často používajú na to, aby povedali niečo, čo nemožno povedať slovami. Spomeňme si na brošne americkej ministerky zahraničných vecí Madeleine Albrightovej. Napokon, o nich a ich význame napísala knihu.
Keď v roku 2000 na stretnutí s ruským prezidentom Vladimirom Putinom zvolila brošňu s tromi opicami, zakrývajúcimi si oči, uši a ústa, vyslala jasný signál. A Putin sa urazil.
Dnes všetci s napätím sledujeme, čo si oblečie ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj. Zatiaľ sa drží vojenského šatníka, aj keď ide na audienciu k monarchovi. Nehovorí tým, že má rád kaki alebo že nevie, čo sa patrí, ale že stojí za svojimi vojakmi a na parádu teraz nie je čas.
Nechce nikoho uraziť, chce len upozorniť na situáciu Ukrajiny, rázne, ale dôstojne. Väčšina tých, ktorí pozývajú Zelenského do svojich pyšných sídiel, tento odkaz rešpektuje a zrejme je im aj sympatický.
Ahmad Šara nie je západnými demokraciami uznávaný vrcholný predstaviteľ Sýrie. Nikto ho nezvolil, na výslnie ho vyniesla hrubá sila. Keď sa však politici rozhodnú prísť tam, kde je doma, na územie, ktoré ovláda, mali by sa primerane správať vrátane oblečenia.
Nikdy by mi nenapadlo komentovať strih Baerbockovej nohavíc či dokonca jej proporcie. „Tiež nie si bez chyby,“ povedali by mi deti, keby som sa o niečo také pokúsila.
Do Damasku priletela šéfka nemeckej diplomacie presne v tom, v čom sa chodí na podobné návštevy – v elegantných svetlých nohaviciach, kabátiku, pod ním nenápadná nepriestrelná vesta, všetko skvele padnúce, moderné, podčiarkujúce sebavedomie Európanky a neurážajúce miestny kolorit.
Lenže potom sa prezliekla. Na oficiálne stretnutie s predstaviteľmi prechodnej sýrskej vlády zvolila iný odev.
Ako vítať ženu v orientálnom svete a čo je urážka
Ahmad Šara po páde Asadovho režimu zaplnil prvé stránky novín a vedel, že ho sledujú nielen uši, ale aj oči celého sveta. Ako prejav ústretovosti zvolil klasický pánsky oblek s kravatou. Žiadna ľudová tvorivosť, oddanosť tradíciám či štylizovanie sa do vzorného moslima. Ale umiernene podaná ruka Západu s ponukou začať spolu hovoriť.
S nepodanou rukou nemeckej ministerke to súvisí, ale úplne inak, ako to prezentovali západné médiá.
Nepodanie ruky v moslimskom svete nemusí byť prejavom neúcty, práve naopak. Prevažná väčšina novinárov ukázala iba záber, na ktorom Šara podáva ruku francúzskemu ministrovi zahraničných vecí Jeanovi-Noëlovi Barrotovi. Jeho nemecká kolegyňa stojí vedľa, zjavne prekvapená a rozhorčená.
Málokto dotiahol príbeh do konca a ukázal, že Šara sa k nej obrátil, prívetivo sa usmial, dal si pravú ruku krátko na prsia, kývol hlavou na pozdrav a natiahnutú ruku Európanky s noblesou prehliadol.
Konal tak, ako velí východný bontón. Ženu neurazil nechceným dotykom, ani ju neopomenul. Privítal ju s orientálnou blízkovýchodnou úctou.
