Prišli za mnou autom. Z kufra vyložili kočík, z autosedačky svoju malú dcéru a po zvítaní sme mali v pláne spoločne sa prejsť.
Lenže vo vzduchu bolo napätie a o pár sekúnd nato moja dlhoročná kamarátka vybuchla na svojho manžela takým spôsobom, aký som u nej ešte nikdy nevidela. Kričala, nadávala, trieskala vecami. Nadôvažok jej ešte pri rozkladaní kočíka nechtiac privrel prst do jeho konštrukcie a to bola pre ňu posledná kvapka.
Rýchlo som vzala ich dcéru na ruky, aby som zamerala jej pozornosť na niečo iné a aby oni mali priestor na vychladnutie. Nechápala som, čo sa jej stalo, prečo bol jej výbuch taký intenzívny. Dokonca sa mi zdal v tej chvíli absolútne prehnaný a nevhodný.
S odstupom niekoľkých rokov sa mi zdá, že to, čoho som bola svedkom, bol jav, ktorý sa v angličtine označuje ako „mom rage“, teda materinská zlosť alebo zúrivosť. Vtedy som mu nerozumela, no dnes už viem, že medzi matkami ide o emóciu, ktorá sa vôbec neobjavuje výnimočne. Ide skôr o akýsi málo preskúmaný a málo debatovaný psychologický fenomén.
Plná sĺz, rozčúlenia, násilia
Možno si poviete, že každý sa občas hnevá alebo vypení. Hnev je normálny, ako ľudia naň máme právo a ak je konštruktívny a človek za jeho prípadné negatívne následky preberie zodpovednosť, môže byť aj zdravý.
Lenže materinská zúrivosť je špecifická, a to najmä preto, že je dôsledkom preťaženia. Preťaženia z toho, že podporný systém okolo nás nefunguje tak, ako by matky potrebovali. Je ako ukladanie malých, relatívne neškodných kociek lega na seba. No ak ich je príliš veľa, jedného dňa sa táto hrozivo vysoká a nestabilná stavba zrúti a nastane pohroma aj po zdanlivo banálnom spúšťači.
Malý vhľad do fenoménu priniesla autorka Minna Dubin, ktorá v roku 2019 napísala pre New York Times esej o svojej materinskej zúrivosti. Medzi ženami silno zarezonovala.
„Zúrivosť žije v mojich rukách, kotúľa sa mi po prstoch, ktoré zvieram do pästí. Chcem niekomu ublížiť. Som plná sĺz, rozčúlenia a násilia. Chce sa mi kričať a vankúše trhať na franforce, hádzať stoličkami a udierať do stien. Skazu, ktorú som spôsobila, chcem aj vidieť – lietajúce perie, prevrátený nábytok, drsné diery v stene. Keď sa takto rozčúlim pri svojom trojročnom synovi, musím si ako mantru opakovať: Nedotýkaj sa ho, nedotýkaj sa ho, nedotýkaj sa ho.“
