Autor je heraldik a tvorca heraldického riešenia štátneho znaku, štátnej vlajky, štátnej pečate
Zvykne sa konštatovať, že štátne symboly sú piliermi štátnosti. Štátnosť je pojem abstraktný, štátne symboly sú konkrétne, zmyslami vnímateľné. Znevažovanie či hanobenie štátnych symbolov sa kvalifikuje ako znevažovanie či hanobenie samotného štátu.
Podstatnou hodnotou, na ktorú sa jednotlivé štáty odvolávajú, je ich trvanie, stabilita, štátna tradícia. To sa rovnako vzťahuje aj na štátne symboly. Pevné ukotvenie určitej podoby štátnych symbolov nielen v právnych základoch štátnosti, ale aj vo vedomí občanov, a v neposlednom rade fixovanie určitej podoby štátnych symbolov v medzinárodnom prostredí je nepochybne v záujme každého štátu.
„Vylepšovanie“ štátnych symbolov teda nie je v záujme štátu ani jeho občanov. Možno to znie ako veľmi suverénne vyhlásenie, no keby jednotlivé štáty považovali „vylepšovanie“ svojich štátnych symbolov za prospešné pre budovanie svojej štátnosti, boli by sme svedkami azda aj neustálych zmien v štátnej symbolike Nemecka, Francúzska či Veľkej Británie.
Isto by sa tam našli početní ambiciózni a nepochybne aj talentovaní hudobní skladatelia či výtvarníci, ktorí by veľmi radi pravidelne ponúkali umelecky hodnotné výtvarné a hudobné spracovania „vylepšených“ štátnych symbolov a demonštrovali tak svoju prestíž medzi kolegami.
Prečo sa tam nič také nedeje? Pretože tieto štáty chápu hodnotu stability štátu, jej prezentovania navonok a starostlivo chránia stabilitu a nemennosť svojich štátnych symbolov.
Posledný zásah do štátnych symbolov?
Slovenská republika dosiaľ počas svojej vyše tridsaťročnej histórie dbala o určitú „posvätnosť“ svojich symbolov, všetky návrhy na ich „vylepšenie“ správne odmietla či jednoducho nepovažovala za hodné pozornosti.
Pripomenúť možno v tejto súvislosti napríklad návrh dizajnéra Juraja Blaška na „redizajn“ štátneho znaku Slovenskej republiky z roku 2012. Autor tejto iniciatívy vychádzal z toho, že štátny znak Slovenskej republiky, vytvorený v duchu stáročných heraldických pravidiel a zvyklostí, je v súčasnej modernej ére už „zastaraný“, je prežitkom minulosti, a ak ho už nemožno celkom zmeniť, je potrebné ho aspoň „zmodernizovať“ tak, aby graficky odrážal aktuálneho ducha čias.
Ťažko si predstaviť jeho geometrický, hranatý návrh štátneho znaku medzi štátnymi znakmi ostatných (európskych) štátov, ktoré si na starobylosti a nemennosti svojich štátnych symbolov mimoriadne zakladajú.
Možno tiež spomenúť návrh na zmenu textu štátnej hymny Slovenskej republiky, pretože, ako navrhoval niekdajší prezident Michal Kováč 1. mája 2004 pri príležitosti vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie: „Potrebujeme novú hymnu, ktorá by bola oslavou toho, že sme slobodnou krajinou a súčasťou veľkého zoskupenia.“
Isto sa aj v budúcnosti bude hovoriť o novom texte štátnej hymny, pretože slovo bratia sa bude považovať za diskriminujúce druhú polovicu slovenskej populácie.
Bude sa isto hovoriť o zmene slovenskej vlajky, pretože sa podobá na ruskú. Naposledy v novembri 2024 Michal Martin Milan Šimečka vyhlásil, že slovenskú vlajku „moc nemusí, pretože je nezaujímavá“. Zrejme by ju rád zamenil za inú, zaujímavejšiu.
Časom sa bude určite problematizovať aj dvojitý kríž, pretože sa vyhlási, že nekorešponduje so sekulárnym charakterom Slovenskej republiky a neberie ohľad na čoraz početnejšiu nekresťanskú časť slovenského obyvateľstva. Zrejme sa teda bude hovoriť aj o úprave štandardy prezidenta.
Ako sa k tomu všetkému postaví Slovenská republika, v prvom rade ministerstvo vnútra, do ktorého kompetencie štátna symbolika patrí? Principiálne bude chrániť nedotknuteľnosť štátnych symbolov alebo pripustí precedens, ktorým sa otvorí cesta aj pre budúce permanentné „skrášľovanie“ a „vylepšovanie“ štátnych symbolov?
