Robertovi Ficovi a kolektívu mnoho vecí vôbec nedochádza, v tejto chvíli už aj sebazáchovných.
V momente, keď kybernetický útok odstavil kataster, im mali blikať kontrolky a húkať majáky na limuzínach: majetok je pre občana druhá najcitlivejšia položka, hneď po deťoch.
Keby boli chceli signalizovať, že štát pod ich vedením už konečne zlyháva, neboli by vymysleli nič lepšie.
Rozklad dôvery
Kataster nehnuteľností je centrálny register toho, kto vlastní pôdu a nehnuteľnosti v štáte, teda vec nedozernej dôležitosti. Bez neho sa nevie, ako je štát rozparcelovaný, a bez neho si štát nedokáže plniť jednu zo svojich základných úloh – garantovať občanom ich práva a bezpečnosť. V kostre štátu je to jedna z najhrubších kostí.
A preto každý, kto padol do mdlôb pri informácii, že „veľká časť dát“ je v poriadku, má na rozdiel od členov vlády kontrolky v poriadku. Myšlienka, že kataster je stratený alebo ohrozený, bola a stále je dôvodom na paniku (aj na túžbu mať svoje nehnuteľnosti výlučne vo vybranom zahraničí; nie teda v Rusku).
Isteže sa dá rozumieť, že takýto útok sa nedá odvrátiť. No všetko, čo sa dialo od 5. januára, nás musí zaujímať tiež.
Od posledných parlamentných volieb a najmä v priebehu minulého roka koalícia trpezlivo pracuje na rozklade dôvery v štát cez demontáž rozmanitých inštitúcií: od orgánov vymáhania práva cez diplomaciu po kultúrne ustanovizne. Hoci vedeniu krajiny s najdlhším vedením v histórii šéf zabudol povedať, že jeho úlohou je riadenie, nie rozklad, ani ako vedľajší účinok, procesy majú svoje brzdné dráhy a dojazd.
A tak štát plus-mínus fungoval, to jest dôchodky a dávky chodili, polícia dvíhala telefón a – kataster nehnuteľností až do 5. januára viedol evidenciu vlastníckych a záložných práv k nehnuteľnostiam.
Rozsah následkov je stále neznámy
Pred desiatimi rokmi sa v Kosovskej Mitrovici dalo potknúť o neprítomnosť štátu na každom kroku. Jedným z príznakov boli trojjazyčné oznamy na panelákoch: kto sa hlási k vlastníctvu bytu, nech si nárok uplatňuje takto a takto.
