Autor je zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu
O tom, že kultúrna sféra zažíva inštitucionálnu katastrofu, akú sme od novembra 1989 nemali, nepochybuje vari nikto, komu na umení, kultúre, pamiatkach a kultúrnej krajine čo len trochu záleží.
Trochu v úzadí v porovnaní s verejným záujmom a aktivizmom, ktorým si autentická kultúra bráni svoju slobodu a právo na existenciu, je situácia v ochrane prírody, krajiny a životného prostredia vrátane klímy. Hoci škody, ktoré tu hrozia, sú neraz ešte fatálnejšie a nezvratnejšie ako v kultúre.
Pritom aj tu je negatívny vývoj od posledných parlamentných volieb bezprecedentný.
Roky mečiarizmu boli k životnému prostrediu priaznivejšie
Áno, môžete sa opýtať, či si tvrdením, že od roku 1989 horšie ešte nebolo, neidealizujeme roky mečiarizmu, keď bolo vedenie štátu a jednotlivých rezortov tiež katastrofálne.
Ako človek a environmentalista, ktorý tie roky citlivo vnímal a aktívne zažíval, musím povedať, že vo vzťahu k prírode, životnému prostrediu a vízii udržateľného rozvoja boli v porovnaní so súčasnosťou podstatne priaznivejšie. To v žiadnom prípade nemá byť obhajoba éry mečiarizmu, len upozornenie na to, kde sme sa ocitli a kam smerujeme v prípade, ak urýchlene nedôjde k zásadnej zmene v realizácii environmentálnej politiky na Slovensku.
Iste, aj za Mečiara sa porobila kopa hlúpostí. Zrušila sa osobitná štátna správa pre životné prostredie, o prácu prišlo zopár odborníkov a televízia prestala vysielať pravidelnú kritickú publicistickú reláciu Eko ďalej. Boli (neúspešné) pokusy regulovať činnosť mimovládok a nekriticky sa podporovali niektoré veľké a kontroverzné projekty typu vodných diel Gabčíkovo, Žilina alebo Turček či dostavba JE Mochovce.
No na druhej strane sa vcelku úspešne uviedol do života proces posudzovania vplyvov na životné prostredie, v dôležitých pozíciách na ministerstve zostali kompetentní ľudia, rozhodlo sa o tom, že problematická Vodárenská nádrž Tichý potok sa nebude stavať, i o tom, že veľký projekt prípravy Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja SR bude koordinovať mimovládna organizácia.
Bratislava za tretej vlády Vladimíra Mečiara hostila 4. zasadnutie konferencie zmluvných strán Dohovoru OSN o biodiverzite – najväčšie medzinárodné podujatie svojho druhu v dejinách Slovenska.
Vtedajší minister za HZDS Jozef Zlocha síce nebol žiadny ochranár či environmentalista, ale snažil sa udržiavať konštruktívny a neformálny kontakt s akademickou sférou i mimovládnymi ochranármi a prebudilo sa v ňom niečo ako stavovská česť, keď sa snažil vystupovať aj voči svojej strane a vláde neraz aj dosť autonómne a proenvironmentálne. Nebol arogantný a naša kritika ho úprimne mrzela.
A čo je vari najdôležitejšie: kým v 90. rokoch minulého storočia sa kľúčové ukazovatele stavu životného prostredia kontinuálne zlepšovali, dnes v lepšom prípade stagnujú, o čom svedčí aj viacero konaní voči Slovensku zo strany EK.
Čo za Fica I?
A potom tu bolo ešte jedno obdobie, s ktorým možno porovnávať súčasnú situáciu v rezorte životného prostredia. A to bola prvá vláda Roberta Fica, keď toto ministerstvo (MŽP), rovnako ako dnes, pripadlo nominantom Slovenskej národnej strany.
Aj vtedy sa diali čistky vo vedení národných parkov a inšpekcie, devalvoval sa proces EIA, šafárilo sa s finančnými prostriedkami a objavili sa kauzy typu záhadného predaja emisných povoleniek hlboko pod cenu.
Všetko sa to však robilo akosi amatérsky, nedôsledne a nie tak programovo antienvironmentálne, zlomyselne a arogantne ako dnes. V čom však vidím najväčší rozdiel, je to, že premiér to vtedy vnímal ako praktický i reputačný problém celej vlády a po troch rokoch ministerstvo jednoducho SNS zobral. Dnes je ten istý premiér s tragédiou a hanbou zvanou vedenie MŽP, naopak, spokojný. Alebo to už nie je ten istý Robert Fico ako v rokoch 2006 – 2010?
Ak hovoríme o katastrofe, mali by sme sa aspoň stručne zmieniť aj o tom, ako jej Slovensko čelí.
Sklamanie a sklamanie
Určite najviac (aj keď podľa mňa stále nie dosť) v tomto smere robia mimovládky.
Zorganizovali niekoľko verejných protestov, spustili petičnú akciu za odvolanie súčasného vedenia MŽP, ktorú dosiaľ podpísalo niekoľko desiatok tisíc občanov, v rámci konsolidácie verejných financií poukázali na nadbytok štátnych tajomníkov v rezorte, pýtajú sa prostredníctvom infozákona a snažia sa pranierovať jednotlivé kauzy, pričom súpis tridsiatich piatich najväčších poskytli verejnosti i médiám (pozri napr. stránku www.ochranari.sk).
VIA IURIS neúnavne upozorňuje a devalváciu vo sfére (aj) environmentálnych právnych predpisov a Greenpeace výstižne premenoval MŽP na ministerstvo ničenia životného prostredia.
Čiastočne sa zmobilizovala aj vedecká komunita v podobe otvoreného listu dosiaľ dvanástich vedeckých inštitúcií a spoločnosti, adresovaného prezidentovi, vláde a parlamentu, v ktorom vedci a vedkyne vyjadrujú veľké znepokojenie z toho, kam sa uberá naša ochrana prírody a environmentálna politika.
Desiatky osobností vedeckého a kultúrneho života podpísali výzvu, v ktorej požadujú, aby MŽP viedli kompetentní ľudia, a upozorňujú politikov na ich osobnú zodpovednosť. Podporu slovenskej prírode a jej ochrancom vyjadrila aj česká odborná verejnosť. Pod jej výzvu sa okrem množstva odborníkov, aktivistov a organizácií podpísali aj štyria bývalí ministri životného prostredia.
Elektronické médiá venujú tejto problematike menej pozornosti ako v predchádzajúcich rokoch. Lepšia je situácia v kľúčových mienkotvorných printových médiách.
Z radov politickej opozície sa najviac kvalifikovanej kritiky vedenia envirorezortu ozýva spomedzi mimoparlamentných Demokratov. Sklamaním je v tomto smere dosiaľ parlamentná opozícia, ktorá už odvolávala viacerých ministrov a ministerky (neraz dokonca opakovane), ale na návrh na odvolanie ministra životného prostredia sa dosiaľ z neznámych príčin nezmohla.
A sklamaním je pre mňa aj pasivita medzinárodného spoločenstva vrátane Európskej komisie, ktorá sa tvári, akoby sa jej ničenie prírodných hodnôt európskeho významu na Slovensku ani netýkalo.
A aké je moje záverečné hodnotenie činnosti a nečinnosti vedenia MŽP počas uplynulého roka? Žiaľ, použitie štandardnej stupnice v podobe školských známok v tomto prípade nie je možné, lebo známka 5 by bola príliš lichotivá a známka 5– dosiaľ nejestvuje.
