Autor je riaditeľom Bielej vrany a bývalý hovorca prezidentky
Doteraz mám pred očami jeden z najsilnejších momentov z posledných mesiacov mandátu prezidentky Zuzany Čaputovej. Stál som pár metrov od nej, keď podala ruku predsedovi Smeru a tým spečatila jeho vymenovanie za premiéra a vznik jeho štvrtej vlády.
V dokumente Prezidentka opisuje, ako tento moment vnútorne prežívala.
„Áno, líšime sa všetkým. Aké máme charaktery, príbehy, vyjadrenia, nadávky, roly. Ale TY si JA a JA som TY, sme jedno.“
Tento týždeň sa devätnásťročný študent Simon rozhodol nepodať ruku Petrovi Pellegrinimu. Prezidentovi republiky. Prázdne gesto? Neslušnosť? Neúcta? Mal radšej zostať doma alebo podľa vzoru prezidentky skúsiť nájsť jednotu so všetkým živým?
Zďaleka nie som zástanca prázdnych gest a slov. Súhlasím aj s tým, že posledné, čo v tejto vypätej atmosfére potrebujeme, je demonštratívne si prestať podávať ruky so všetkými, s ktorými nesúhlasíme.
Poznáme koniec. Pripomeňme si začiatok. Tí dvaja sa vlastne nemali vôbec stretnúť. Minister školstva mal ocenenia úspešným študentom odovzdávať v hoteli Bôrik. Keby to tak bolo, prezident by tam nebol a o Simonovi by sme doteraz s veľkou pravdepodobnosťou vôbec nepočuli.
Pred víkendom sa však dozvedel, že po ocenenie si má prísť do prezidentského paláca. A to sa mu nepozdávalo. A keď už sa nie vlastným pričinením do tejto situácie dostal, rozhodol sa prejaviť svoj občiansky postoj.
Keby išlo iba o nepodanie ruky, bolo by to lacné a prázdne gesto a úplne zbytočná frajerina. Simonovo gesto však sprevádzali silné slová. Tu nejde o funkciu a majestát hlavy štátu. Ide tu o Petra Pellegriniho osobne. A o všetko, čo v politike symbolizuje a reprezentuje a ako funkciu prezidenta vykonáva.
Všetci si pamätáme, ako nám Peter Pellegrini v minulosti hovoril, že nechce byť predsedom parlamentu. A bol ním. Hovoril, že nechce byť premiérom. A bol ním. Hovoril aj, že nebude podržtaška a že nikomu nebude slúžiť ako výťah k moci. A stal sa ňou a aj poslúžil.
Peter Pellegrini hovoril aj, že treba ešte robiť, a nie sa odpratať niekde na reprezentatívnu funkciu. A odpratal sa. A dostal sa tam tak, že sa tváril, že on nemá s kampaňou o vojnovom štváčovi nič spoločné. A doteraz presne nevieme ani to, ako ju financoval.
Preto počúvajme, čo Simon hovorí a čo nám pripomína. „Podľa mňa sa dostal do paláca podvodom a klamstvom na ľuďoch. Nezabúdajme, že cez neho prešli v podstate všetky návrhy tejto vlády a všetko v podstate toleruje. Keď už sa rozhodne nemlčať, tak by mal povedať aspoň niečo zmysluplné, čo by ukázalo, na ktorej strane chceme ako demokratická a slobodná krajina stáť.“
Keď dvorania v rozprávke videli cisára nahého, chválili ho, ako veľmi mu pristanú nové šaty. Jeho komorníci, ktorí mu mali niesť vlečku, predstierali, že niečo nesú, hoci nemali čo niesť. A aj zhromaždený dav uznanlivo volal, ako tie šaty cisárovi pristanú.
Nikto sa neodvážil priznať, že nič nevidí, píše sa v rozprávke. Až na jedného malého chlapca, ktorý nepotreboval klamať. Tak ako Simon, ktorý iba zakričal za nás všetkých, že cisár je nahý.
