Udalosť týždňa
Koniec Bidena.
Širokospektrálny konsenzus od najkrajnejšieho ľava po najkrajnejšie pravo, že končí zlý, dokonca jeden z najhorších prezidentov USA, sa dá – ako sa hovorí – krájať. A ešte dlho bude.
História a v jej rámci skutočnosť, že štát menom Ukrajina existuje na mape sveta aj po Bidenovi, usvedčuje tento konsenzus z veľkého omylu. Alebo, no dobre, Ukrajina v súčasných hraniciach a podobe. (A štát menom Slovensko by bol v najväčšom srabe po Novembri. Bozkajme nohy Bidenovi.)
Alternatívnu históriu nepestujeme, ale jeden vhľad do očakávaní po odchode Bidena a premisa, že s iným prezidentom USA by dnešný svet vyzeral inak a (výrazne) horšie, je až po zuby nabitý indíciami.
Ak je faktom, že – sociálne médiá hore-dole – voľby napokon (opäť) rozhodla ekonomika, tak smutnú budúcnosť demokracie veští (okrem iného), že subjektívne prežívania, vytvárané stovkami virtuálnych vplyvov, sú pre výsledky volieb viac než lapidárne makročísla. Hovoria, že z covidovej a nadväzujúcich kríz vyšli takmer najlepšie na celom svete.
(Pre tých, ktorí teraz vehementne protestujú: MAKROČÍSLA.)
Udalosť II
Prímerie.
To, že bolo vyrokované v posledných takpovediac sekundách a vstúpi do platnosti deň pred inauguráciou Trumpa, je súvislosť celkom nesporná. Či bola kľúčová vôľa Bidena, aby uvoľnenie na Blízkom východe bolo vyryté na jeho politickom katafalku, či skôr zavážil Trumpov „sľub“ Hamasu, že „zažije peklo“, ak prímerie nebude do inaugurácie, či rozhodlo uistenie Netanjahua, že koaliční šialenci Ben Gvir a Smotrič neodídu z vlády a nebudú predčasné voľby, je už jedno.
Môže byť, že zo všetkého trochu. Faktom je, že Blízky východ vyzerá nádejnejšie než najsmelšie fantázie po októbri 2023.
Udalosť SR (správny krok)
Vyslovenie nedôvery Ficovi.
Parlamentné odvolávanie ministrov aj premiérov sa tridsať rokov vyprázdňovalo. Zrejme väčšina prípadov – vyslovovaní nedôvery bolo zrejme viac ako sto – sa dá charakterizovať ako ad hoc uľahčovanie si opozičnej práce alebo substitúcia (subjektívne pociťovaného) nedostatku komunikačného priestoru. Až sa celkom vyprázdnilo, azda až do roviny známeho podobenstva o pastierovi a vlkovi. (Toľkokrát volal „vlk“, až keď naozaj prišiel, nik mu neprišiel na pomoc.)
Tentoraz je všetko inak; vlk s rozďavenou tlamou už ani nie je kdesi pod plotom, ale priamo v kuchyni, kde chce požrať nie tri ovce, ale slobodu a prosperitu – s odpustením, je to metafora – celého (slovenského) stáda. Podloženejšie, neodkladnejšie a bezalternatívnejšie vyslovovanie nedôvery tu za celých tridsať rokov nebolo.
Jasné, bývalý argument Šimečku, že odvolávať Fica (podľa ústavy aj s celou vládou) treba, až keď nadíde reálna šanca, neprestáva platiť matematicky, symbolicky je však prekonaný ako nikdy. Obava, ktorú sme tu artikulovali už pred voľbami – Fico IV nesie hrozbu vytrhnutia z geopolitického priestoru EÚ a NATO – ani neskrýva ostrie svojho chrupu.
