Politický január odkrýva netušený potenciál roka 2025 nedopadnúť tragicky. Či dokonca zapísať sa medzi tie lepšie, pre Slovensko šťastnejšie. Kto by to naň povedal?
Súpis udalostí posledných dní potvrdzuje, že štvrtá koalícia Fica prepálila postup po maďarskej ceste. Zatiaľ čo v ovládnutí mocenských kót a inštitúcií nedošla tak ďaleko ako Fidesz, symbolicky a gestikulačne ulietava do hraničných polôh – ba až cezhraničných –, ktoré sú plné znamení vnútorného rozkladu, ba až implózie.
Naznačovaním, že existuje možnosť vystúpenia z Európskej únie, vrhol Gašpar do slovenskej diskusie tému, s ktorou nemusí mať azda problém jadro voličov Smeru. Tu stojí za pozornosť, že Orbán, aby nedal opozícii priestor pokúšať sa obchádzať elektorát Fideszu výbušnou témou, vždy hovorí len o „zlepšovaní“, „reformovaní“ Únie. Gašpar, naopak, do hláv voličstva Smeru i Hlasu nasadil chrobáka, ktorý je schopný prevrstvovať percentá. Úmysel Fica IV vyviesť Slovensko z EÚ musí odteraz opozícia opakovať.
Nie ako fotodokumentácia obchodného rokovania, ale nadštandardného vzťahu pôsobí obrázok vysmiateho Fica, ktorý podáva ruku Putinovi. Fiktívna, a preto široko-ďaleko za čiarami je plynová kauza.
Skutočnosť, že pointou príbehu nebol plyn, ale mediálne vďačný konflikt so Zelenským, potvrdzuje jediná oficiálna pozícia Kyjeva: „Tranzit je ukončený 1. januára, o čom ukrajinská strana opakovane informovala na najvyššej úrovni, a obnova sa neplánuje.“
Útok na Zelenského s batériou urážok je definitívna rana snahe EK prezentovať Slovensko ako súčasť jednoty Únie v rusko-ukrajinskej kauze. Následkom bude silný otras pôdy pod celou koalíciou, vyvolaný bolestným dopadom na toky miliárd z plánu obnovy. To by mohlo a malo postaviť do opozície voči vláde kruhy, ktoré k Ficovi IV neviažu emócie ani politické názory, ale obchody.
Výzva viac než stovky odborníkov, aby premiér a šéf koalície odišiel z politiky, príznačne ilustruje, že politika a prejavy Fica IV urobili zo slovenskej reality divadlo na excesy. Argumentom o ohrození demokracie a zahraničnopolitickej orientácie nepovedali nič menšieho než to, že s Mečiarom je Fico IV jedna k jednej. Na vyhlásenie, že vláda zašla za čiary, ktoré atakujú trpezlivosť jeho vlastného politického spoločenstva, máme zatiaľ k dispozícii len Migaľovo kvarteto. (Ktoré ani nepodporí opozičné odvolávanie premiéra. Pravdepodobne sa zdržia.)
Keďže evidentné je, že vysokú frekvenciu krajností Fico nedokáže a ani nechce otočiť, ani pribrzdiť, otázka je, či toto prerastie do vnútornej implózie. Na známe klišé, že to nie je otázka či, ale kedy, sa autor ešte neodváži.
