Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Ktovie, či raz bude mať Donald Trump niekde pomník, a či ho potom ďalšia generácia strhne, napadlo mi počas jeho dlhej a veľkolepej inaugurácie.
Americký prezident hovoril a hovoril a mnohé z viet museli liberálnu časť sveta bolieť. Čo asi bude s jeho bustami o dvesto rokov?
Neviem, aký má byť správny postoj ku knihám, obrazom, hudbe, pomníkom a pamätníkom. Ktoré strhnúť, spáliť, rozbiť na prach a ktoré presunúť do múzeí a skanzenov s odborným výkladom.
Nie som si ani istá, že by pomníky mali mať len osobnosti, ktoré si to zaslúžia. Aká nebeská komisia to zhodnotí? Žiadna. Je to len na nás.
Hnev a bolesť, ktorú vieme pochopiť
A tak najčastejšie mlčím, a to aj o slávnom ukrajinskom „leninopáde“, čo bolo plošné zničenie akýchkoľvek pripomienok vodcu svetového proletariátu.
Nepobúrilo ma to. Lenin je masový vrah v obleku s perom namiesto samopalu. Inteligentní šíritelia zvrhlých ideológií sú však zároveň zaujímavé osobnosti a treba sa o nich učiť.
Na mieste Ukrajincov by som zopár boľševických katov ponechala, len by som pridala kontext a fakty. Napríklad, koľko za ich vlády zomrelo Rusov, koľko Ukrajincov. Žiadne kladenie kvetov, len čísla.
Alexander Sergejevič Puškin je rozporuplnejší. Písal ľubozvučné a obsažné básne, bol rebelom aj vášnivým milovníkom žien, spisovateľom i dramatikom, bez ktorého si ruskú literatúru ťažko predstaviť. Rovnako, ako mi nesedí Odesa bez jeho pomníkov.
Vojnou sužované mesto, voľným okom pozorujúce ruské plavidlá odpaľujúce rakety, už má Rusov plné zuby. Navyše, Kyjev trochu tlačí na radnicu, aby sa zbavilo povesti voči ruštine tolerantného spoločenstva.
Ľudia tu bez ohľadu na poplachy vysedávajú v povestných kaviarničkách a potom sa ruka v ruke prechádzajú po nábreží, kde sa história snúbi s realitou.
Alexander Puškin má v Odese svoje miesto. Od roku 1823 tu žil – roztopašným životom sukničkára a nočného flamendra. Ukrajinci ho už nechcú v žiadnej podobe. Majú pravdu, keď hovoria, že nebol tým, za koho sme ho považovali?
Puškin bol bezpochyby humanista, vizionár a rebel, ale jeho názory na rovnosť ľudí a rás by dnes obstáli možno tak v trumpovskej Amerike. Vystupoval ako zástanca otroctva a imperiálneho násilia. Vyzýval na výboje a šírenie veľkého Ruska do susedných krajín, čo dnešná Ukrajina vníma veľmi citlivo. A domnieva sa, že by pokojne mohol byť poradcom Putina pre okupáciu Ukrajiny.
Do istej miery majú pravdu. Kultúra je zodpovedná za stav verejnej mienky a ak sa stane prostriedkom na ovládanie más, už nie je kultúrou, ale propagandou. To však nie je prípad Puškina.
Puškin sa k dnešku nemôže vyjadriť, nemôže povedať, či chce vidieť nad Odesou ruskú alebo ukrajinskú zástavu. A z ničoho, čo kedy povedal alebo napísal, nevieme usúdiť, ako by sa postavil k súčasnej ruskej agresii.
Lenže Putinovi úradníci, poradcovia a ideológovia si chcú Puškina privlastniť a zaradiť ho do jedného šíku s prorežimnými umelcami ako speváci Šaman, Gazmanov či oskarový režisér Michalkov. Recitujú pár veršov z Puškina a tvária sa pri tom zasvätene. Bol to skutočný vlastenec, a bol by ním aj dnes, tvrdia.
Ukrajinci začali odstraňovať Puškina hneď po spustení totálnej vojny v roku 2022. Nie po odbornom rozbore jeho charakteru a diela, ale z oprávneného hnevu a odporu ku všetkému ruskému.
Na smetisko dejín s ruskou kultúrou!
Ak je u Lenina linka vedúca k ukrajinskej porobe jasná a priama, u Puškina to tak nie je. Preto ma mrzí, že silnejšie nepočuť triezve ukrajinské hlasy nabádajúce zúfalých Ruskom terorizovaných občanov, aby neničili to, čo nemá s putinizmom nič spoločné.
Problém je, že ukrajinská nenávisť ku Kremľu a k Vladimirovi Putinovi prerástla do kolektívnej nenávisti k celému ruskému etniku. Podobne, ako si moja babička ešte v sedemdesiatych rokoch odpľula pred každým Nemcom, bude aj Ukrajincom trvať, kým znesú ruštinu. Chápem realitu, ale ťažko sa mi s ňou zmieruje.
