Je sobotné popoludnie, vonku padá mokrý sneh a okamžite sa rozpúšťa na čierňave asfaltu. Plánujem ísť do pivnice, ale opäť zlyhávam a najskôr beriem do ruky telefón.
Na sociálnych sieťach je už všetko: výklad budúcnosti, monitoring mimozemských dronov, recepty na zdravé aj nezdravé varenie, návod na prežitie v paneláku aj v bunkri. Sú tam aj početné spomienky na minulosť. Tak sa namiesto upratovania pivnice venujem prezeraniu cudzích fotografií.
Upratovanie našej pivnice a čiernobiele fotky z iných domácností majú mnoho spoločného, nostalgiu. Zaujal ma obrázok dvoch žien v ručníkoch a rozložitých sukniach pri potoku. Perú, za chrbtom stojí drevené korýtko s bielizňou a na stromoch sú listy. Takže vo chvíli zaznamenania onoho okamihu nie je zima.
Zaujímajú ma komentáre pod fotkou, aj keď vopred tuším, že budú velebiť minulosť a krásu prostého života. Je to tak. Píšu, že táto bielizeň voňala inak ako dnešná, voda v potoku bola čistá a ženy veselé. Ale pralo sa tak aj v zime. Zo studenej vody mali reumu a kľačať na kolenách iste tiež nebolo príliš pohodlné.
Chcete prať v ľadovej rieke?
My vnuci a vnučky týchto žien sa dnes v zime kúpeme v ľadovej vode v jazerách a doma perieme v práčkach so sušičkou. Som za to vďačná, napríklad za malé kapsuly, ktoré vložím do mašiny a vo finále vytiahnem čistú, voňavú a ešte aj suchú bielizeň.
