Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Vždy vidíme možnosti, čo všetko sa mohlo urobiť a neurobilo sa, až keď stojíme zoči-voči tragédii.
Potom má každý (aj ja) množstvo nápadov, čo všetko bolo treba robiť inak, pozornosť sa upriami na pár radových zamestnancov či zamestnankýň – a len málokto opíše systém a jeho slepé miesta. Je to totiž nuda.
Nové formy násilia
Rovnaká nuda, ako keď som v novembri minulého roka otravovala úrady práce, sociálnych vecí a rodiny systémom „pokus – omyl“ po celom Slovensku, aby mi podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám odpovedali, podľa akej metodiky pracujú s obeťami a spoluobeťami násilia a aby mi ju poslali.
Nebolo to náhodou.
V tom čase som začala zbierať kauzy pre text o nových formách násilia – o tom, ako sa na Slovensku riešia príbehy, v ktorých hrajú rolu zbrane. Alebo keď niekto ovládne vaše súkromie – siete, priateľstvá aj majetok – a odrazu vám nedovolí urobiť ani krok bez súhlasu. Alebo keď sa blízki ľudia zradikalizujú a zmenia na hulákajúce monštrá.
Či vôbec inštitúcie rozumejú tým hrozivým mechanizmom, postupom násilníkov, ktorí z ľudí, ktorých poznajú, urobia obete, alebo či len čakajú, ako to dopadne.
