Odvolávanie premiéra je ďalší z najvýznamnejších míľnikov transformácie Slovenska do iného politicko-spoločenského skupenstva. Teda iného než v akom – údajne – ešte dnes existujeme.
Nevychádzať z údivu a rozhorčenia nad utajením rozpravy je prirodzená, avšak minimálna reakcia opozície. Michal Šimečka a ďalší ani milimeter nepreháňajú v superlatívoch, napríklad „toto je absolútny vrchol, toto si neviem predstaviť v normálnej demokratickej krajine“. Veľmi správne.
Odoprieť verejnosti systémovo najsilnejší, celkom výnimočný spôsob kontroly vládnej moci je nezlučiteľné s parlamentnou demokraciou. Utajená rozprava je politický megaškandál.
Rozhorčenie azda nie, avšak údiv by bol určite menší, keby namiesto filozofovania, od čoho všetkého chce Fico odpútať pozornosť, sa opozícia konečne vžila, ponorila do širšieho kontextu jej vlastnej existencie.
Fico IV škrtí manévrovací priestor opozície od prvej chvíle vládnutia. Prietrže poslaneckých návrhov obchádzajúcich politickú diskusiu, cunami skrátených konaní, krátenia a obmedzovania rozpravy – utorkové je akurát najškandálnejšie – autoritatívne rozhodnutia o pozíciách patriacich opozícii.
To všetko, a veľa nepovedaného, latentného je obmedzovanie kontroly moci, ktorá je – banalita, ale na Slovensku to treba povedať – základným predpokladom fungovania parlamentnej demokracie.
Vypínanie funkcií opozície je základný znak nástupu autoritatívneho vládnutia. Parlament sa mení na komparz, kolorit udržiavania zdania normálneho behu demokracie. Za Eduarda Hegera a Ľudovíta Ódora bola celá moc v parlamente, vo vláde nebola žiadna, čo neznamená, že bola kvalitná demokracia.
Aj keby na „argumentácii“, že odvolávaný premiér bude vo svojej obhajobe uvádzať utajované skutočnosti, boli tri zrnká pravdy – nebolo ani jedno –, i tak bolo principiálne umožniť, aby všetko ostatné, aj vrátane publikovateľných partií premiéra, bolo verejné. Ba – ak ústavní právnici dovolia – nielen to ostatné.
Transparentnosť patrí medzi natoľko uctievané a posvätné kánony demokracie, že v takej výnimočnej, pre štát a občanov kritickej situácii, akou je vyslovovanie nedôvery aktuálnej vláde, by princíp verejnosti mohol mať prednosť nad princípom informačnej bezpečnosti. Celkom určite v prípade, že nejde o najvyšší stupeň „prísne tajné“, ani o nižší stupeň „tajné“, ale iba „dôverné“, čo je náš prípad.
Presnejšie ani nebude. Z „ex post“ informácií je totiž zrejmé, že vo Ficovom traktáte nebolo nič hodné utajovania ani na stupeň dôverné.
I preto sa žiada povedať, že v situácii, keď koalícia kráča cez mŕtvoly k autoritatívnemu vládnutiu, opozícia by nemala mať zábrany dopriať denné svetlo aj tomu údajne „dôvernému“.
