Autor je bývalý poslanec NR SR, vedie impaktový investičný fond a pôsobí ako hosťujúci profesor na Sciences Po v Paríži a Hertie School of Governance v Berlíne
Je streda 23. júla 2025. Predseda vlády Michal Šimečka vychádza z Grassalkovičovho paláca, kde ho spolu s ostatnými ministrami do funkcie vymenoval – síce neochotne, ale rešpektujúc demokratickú väčšinu – prezident Peter Pellegrini.
Nemusíme dnes rozoberať pravdepodobnosť uvedeného scenára, keďže sa mení doslova z hodiny na hodinu. Stojí však za úvahu, akej situácii by čelila a čo by priniesla táto vláda, keby sa po prípadných predčasných voľbách dostala do funkcie.
Oveľa hlbšie problémy
Asi veľmi rýchlo by vedela napraviť mnohé problémy, ktoré dnes napĺňajú články i sociálne siete. Rýchle návštevy Kyjeva, Prahy, Varšavy či Berlína by potvrdili návrat k dlhodobému euroatlantickému kurzu zahraničnej politiky a v kultúre by sa po pár mesiacoch zdalo, že duo Šimkovičová – Machala predstavovalo len akúsi chvíľkovú formu performance art.
Slovensko však má oveľa hlbšie dlhodobejšie problémy a ich neriešenie alebo neúspešné riešenie nás doviedlo do aktuálnej situácie. Veľkou otázkou pre prípadnú budúcu vládu je, či ich dokáže správne pomenovať a najmä s nimi pohnúť.
Začnime samotným politickým systémom. Čítanie komentátorov a programov politických strán vyvoláva dojem, že najväčším problémom v tejto oblasti je nedostatok „osobností“ či „zastúpenia regiónov“ v NR SR. V skutočnosti nás pália úplne iné veci.
Na prvom mieste je to nestabilita politických strán a parlamentných pomerov, ktoré viedli k tomu, že za posledných pätnásť rokov len raz vláda prežila celé volebné obdobie bez výmeny premiéra či predčasných volieb. Ruka v ruke s tým ide hacknutie systému „osobnosťami“ typu Matovič, ktoré najprv zničilo pravicu a úspešne sa rozšírilo napríklad do SNS.
Hneď za tým nasleduje nerešpektovanie pravidiel parlamentarizmu v oboch jeho základných funkciách – zákonodarnej a kontrolnej. Nahradila ich tyrania väčšiny a chaos.
Výsledkom je nekvalitná, často dokonca kontraproduktívna legislatíva a výkonná moc, ktorú každý kritizuje, ale nikto reálne nekontroluje.
