Žijeme zrejme najoptimistickejšie časy od nástupu Fica IV. Pocity, že koniec vlády sa blíži, majú reálne príčiny. Poslanecké nevery, (konečne!) masívne protesty zdola, nekonečné vnútrokoaličné konflikty, premiér s čoraz surrealistickejšími úletmi – prevrat, Putin, zlatá vaňa z Vietnamu, virtuálne exity z EÚ a NATO, fantómová plynová diplomacia a z toho „vojna“ so Zelenským, a ešte by sa našlo. To všetko je kumulácia krajností, ktoré by vykrúcali krky každej politickej moci.
Sme však na Slovensku. V normálnej demokracii s normálnou nomenklatúrou by kumulácia toľkých bizarností nemohla nastať. Dôvodov nesláviť a neutešovať sa prirýchlo je celkom dosť. Napríklad, udržiavanie parlamentnej väčšiny je multižánrová záležitosť. O tom, že spôsoby pestovania a budovania väčšiny sa delia na zverejniteľné a iné, ktoré, naopak, neunesú publicitu, by mohli dlho rozprávať Mečiar i Dzurinda. No a s predstavou, že Fico bude zdržanlivejší, sa patrí ísť za psychiatrami. Kým sú ešte v pohotovosti.
Tým nie je povedané, že priaznivé indície sú nevážne. Sú vážne, len sa nesmie ignorovať pár vecí. Napríklad, ak Slovensko raz už malo prezidenta „akoby člena Smeru“, tak nič nebráni, aby malo aj „akoby člena Hlasu“. Všetkým hovoriacim a píšucim dobrákom, ktorí používajú termín „nadstranícky prezident Pellegrini“, môže on osobne (o pár mesiacov) ukázať trebárs, aký je rozdiel medzi ústavnou povinnosťou (za určitých okolností) rozpustiť parlament a možnosťou ho rozpustiť. Priepastný, pričom náš prípad je ten druhý. Pričom, Pellegrini je proti predčasným voľbám až druhosledový argument.
Zaráža ľahkosť a samozrejmosť, s akými sa používa termín predčasné voľby. Prvosledová je de facto nepriestrelná skutočnosť, že predčasné voľby nie sú v záujme ani Smeru, ani Hlasu (počuli ste včera Druckera?) ani, samozrejme, SNS. Nadradenosť, suverenita záujmov prepisuje všetky špekulatívne pokusy: predčasné voľby, aby Fico nemusel riešiť vyrovnaný rozpočet či aby sa vyhol vládnej zodpovednosti pri konsolidácii, či aby stihol návrat k moci, ešte kým Smeru nezačnú klesať preferencie. Úchvatné.
Naopak, proti najvlastnejším záujmom antisystémovej koalície sú predčasné voľby ešte viac než pri koalíciách demokraticky neproblematických. (Tiež sa držia moci a vzdávajú sa, len keď všetky ďalšie možnosti padli.)
Spôsob vládnutia („vyhraj voľby, môžeš všetko“), obmedzovanie a vypínanie bŕzd a protiváh, vytláčanie opozície, to všetko silne argumentuje, že zápasiť o udržanie vlády bude Fico IV až do vypľutia duše. Minimálne aspoň tá (veľká) časť opozície, ktorá zdieľa spravodlivo rozšírený názor, že kľúčové motivácie Fica IV sú beztrestnosť a osobné slobody, by mala opatrnejšie (zodpovednejšie) nakladať s predčasnými voľbami.
