Nedávno som sa na chodbe paneláka míňala so staršou paňou. Bola som s deťmi, takže my dve sme si zapriali „dobrý deň“ a deťom povedala „ahojte“.
„Ahoj!“ odpovedali jej. Trocha som stŕpla, no pani to zobrala športovo.
Po chvíľke mi došlo, čo sa stalo: deti síce vedia, že cudzím ľuďom vykáme, no vedia aj, že to niekedy neplatí. V škole, do ktorej chodia, si napríklad všetci plošne tykajú – také majú pravidlá. Zjavne im teda pripadalo normálne pozdrav tejto pani zrkadliť.
Normy sa posúvajú
Deti sa dnes s dospelými rozprávajú inak, ako sme to robili my. Keď sa prihovorím deťom svojich kamarátov, sú smelé, neformálne, bez vyzvania mi tykajú a nie je tam taký ten opatrný odstup, ktorý som ako dieťa k dospelým cítila ja.
Na pozadí môže byť viacero vecí – od rešpektujúceho prístupu k deťom, ktorý je dnes oveľa bežnejší, až po to, že deti vyrastajú s internetom a v angličtine vykanie neexistuje.
V podcaste Ľudskosť som mala pred pár mesiacmi dvojicu expertov z oblasti párovej terapie, Lenku Pavukovú Rušarovú a Norberta Uhnáka. S Lenkou som v minulosti nahrávala viackrát a v nejakom bode sme si potykali, no s Norbertom sme sa v ten deň videli po prvýkrát.
Ako viesť tento rozhovor? Aj by som mu navrhla tykanie, no začali ma mátať pravidlá: keď je muž starší, s návrhom musí prísť on, či ako to je? Netuším.
A vôbec, máme sa dnes viazať na etiketu z čias, keď sa chodilo na koňoch?
Podľa mňa nie, no nejde tu len o mňa a preferencie svojho hosťa nepoznám. Možno si chce držať odstup. A možno som mala v tomto konkrétnom rozhovore vykať radšej aj Lenke – pre zachovanie symetrie. Lenže v podcaste, kde je dôležitou hodnotou autenticita, mi to nedávalo zmysel.
Pamätám si, že zložité to bývalo aj s politikmi, keď som s nimi robila rozhovory ešte ako reportérka spravodajstva. Stávalo sa mi, že muži na mňa reagovali menom aj vtedy, keď som ich ja oslovila funkciou či priezviskom. Na otázku „Pán minister, už ste to prešetrili?“ reagovali štýlom: „Barbora, dajte nám čas.“
S neformálnym oslovením nemám žiadny problém, no priala by som si v tomto smere rovnosť. Lebo ak chýba plošné pravidlo, starší muži vo funkciách nás môžu menom častovať napríklad aj preto, aby v rozhovore znížili našu autoritu.
Premýšľam aj nad tým, ako to máme v rodinách: ja som starým rodičom odjakživa tykala, moje sesternice a bratranci tiež. Moja mama im však, ako svokrovcom, aj s ďalšími nevestami, celý život vyká. Vnúčatá tak majú voči starým rodičom rovnocennejšie postavenie ako ich mamy. A kým nevesty dedkovi vykajú (babka už zomrela), zaujímavé je, že on tyká im.
Chceme to mať takto aj dnes? Alebo dozrel čas na zmenu?
Ako si potykali vo Švédsku
Koncom šesťdesiatych rokov nastúpil do čela tamojšieho vládneho zdravotníckeho úradu neurovedec profesor Bror Rexed s oznámením, že by zamestnancov rád oslovoval menom aj im tykal a prial by si, aby robili to isté smerom k nemu.
Treba povedať, že v tom čase to nebol úplne šokujúci nápad. Vrcholila éra hippies a profesorovmu gestu predchádzalo veľa drobných posunov smerom k odstraňovaniu hierarchií, ktoré už stratili svoj význam.
O dva roky sa k nemu pridal aj premiér Olof Palme. S novinármi začal komunikovať na báze prvého mena a tykaním a tento trend sa potom rozšíril do celej spoločnosti.
Ľudia žijúci vo Švédsku vám povedia, že hierarchia zo švédštiny nezmizla úplne. Dodnes sa v niektorých situáciách používajú slovné obraty, ktorými sa dá prejaviť fomálnosť či odstup, no väčšina interakcií sa zjednodušila a dnešná švédština odráža rovnosť medzi ľuďmi určite viac.
Takže možno sme v tomto bode dnes už aj my na Slovensku.
Ja som za tykaciu reformu. Som za to, aby sme našim deťom nezneli čudne. A v podcaste Ľudskosť si budem rada tykať s každým, kto bude chcieť.
