Autor je filozof a bývalý člen Európskeho parlamentu
Posledných desať dní som priam nezvyčajne a s úžasom sledoval, čo sa to deje na našej planéte a na našej dedičnej roli tiež. Nerobím to často. Politickej práci sa síce venujem denne, ale len doobeda; podvečery a večery mám vyhradené výlučne na svoje filozofické bádania. To si aj mobil vypnem a som v podstate nedobytný.
Nuž naposledy som porušil svoj pracovný režim v prospech politiky v čase, keď sa pred piatimi rokmi pokúsil Donald Trump o prevrat „dobytím Kapitolu“ a pokusom neuznať voľby a neodovzdať úrad prezidenta zvolenému nástupcovi. A teraz zasa presne v čase, keď sa Donald chopil moci znova.
„Moskovčíci“ vystrkujú rožky
No a doma sa ma zmocnila politika v čase, keď sa zostavovala povolebná vláda, a bola šanca, že vznikne stredová koalícia, ktorá nás po Matovičových avantúrach nasmeruje „európsky vpred“. Bol som optimista, dúfajúc, že Hlas-SD bude sledovať „politiku rozumu“ a zapojí sa do dynamickej revitalizácie už takmer invalidného Slovenska.
Nestalo sa tak, Hlas sa pridal k „národnej, kresťanskej a sociálnej“ koalícii, ako ju iniciatívne pomenoval Danko hneď počas podpisu koaličnej zmluvy. A ukázalo sa, že to nebola len sebaprezentácia: tak Smer, ako aj Hlas postupne prijali toto ľudácke heslo za svoje a začali ho svojou politikou aj napĺňať.
Nuž a keď po premiérových avantúrach v Moskve nasledovala proruská misia Danka a Gašpara, výsledky nedali na seba dlho čakať: Gašpar nám nepokryte naznačil, že vystúpenie z EÚ a NATO je taká bežná alternatíva. Premiér namiesto toho, aby ho rázne zoťal, jeho slová podporil.
Nuž veru, akoby skúsený politik Fico (ako sám seba často prezentuje oproti zelenáčom z PS) stratil cit pre rovnováhu. Gašpar ma neprekvapil, je roky známy svojimi konšpiračnými sklonmi, krajne pravicovými postojmi.
To však, že Fico stratil mieru, ma prekvapilo. Ale to, že slovenská verejnosť zmysel pre mieru nestratila, ma potešilo. Fico totiž stratil orientáciu aj v štyroch svetových stranách a zredukoval ich na jeden vektor: ten proruský.
Energia vzdoru
Vždy, keď nastalo prílišné „vychýlenie“ z civilizačnej osi, sily rovnováhy sa zmobilizovali. A nebolo to iba v čase Mečiara. Vôbec nie. Keď hádam až polovica voličov hneď po novembri ’89 prejavovala sympatie ku KDH, tak po viacerých vystúpeniach Jána Čarnogurského verejnosť zacítila akési zatuchnuté ľudácke vetry a presunula svoje hlasy inam.
