Piate narodeniny brexitu by Slovensko ani neofúkli, nebyť len aktualizačného momentu. „Slovexit“ zaradil Fico IV do veľkovýroby virtuálnej politiky.
Vykrúcačky, že Gašpar to až tak nemyslel, dokonca ani ako „krajnú možnosť“, sú bezpredmetné. Rozhodujúce a kritické nie je odpratávanie, zametanie témy v komunikačnej núdzi, ale to, že pokušenie haraší do tej miery, že v Smere prerazilo strop tabuizovaných obsahov.
Aby sme obavami z Ficgašpara nepomreli, predoslať treba jedno: geopolitická katastrofa nehrozí z tunajších vlastných politických rozhodnutí. Paradoxne, Gašparofič nevyvedie Slovensko z Únie, keďže – vysoko najpravdepodobnejšie – ani nestihne prehrať „svoje“ prípadné referendum. Totiž, až do tejto fázy vývoj nepustia trhy. Niet takej slovenskej garnitúry, ktorá by s nápadom „slovexitu“ prežila reakciu finančných investorov, ratingoviek a tiež EK (eurofondy).
Na rozdiel od referenda, ktoré sa nestane, brexit je dobrý referenčný bod z uhla dôsledkov. Prieskumy po piatich rokoch – posledný: brexit je „úspech“ pre jedenásť percent, kým päťdesiatpäť percent chce späť do EÚ – sú dokumentáciou, že cesta z Únie je vždy z lepšieho do horšieho, a to aj v prípade ekonomicky nepomerne vyspelejšej a „stáť na vlastných nohách“ spôsobilejšej Británie.
Brexit je krásne odstrašujúci referenčný bod aj pre tri roky rokovaní o podmienkach rozchodu, v ktorých boli na oboch stranách angažované divízie elitných právnikov i rôzneho interdisciplinárneho personálu. Skutočnosť, že Británia z toho nevyšla úspešne (ako si sľuboval Johnson), ale skôr ako lúzer, je vysoko poučným zrkadlom, že v exitových rozhovoroch by Slovensko dopadlo asi tak, ako pri vstupe strašil Fico: s holým zadkom.
Predovšetkým preto (ale nielen preto) je totálne irelevantný Fico, keď sa zaklína „nikto z nás nespochybňuje členstvo v EÚ a NATO“. Je úplne jedno, čo spochybňuje.
Stokrát nebezpečnejšia a velezradnejšia než úmysly birmovanej nuly je ozajstná „z mäsa a kostí“ politika. Totiž ani neustále opakovanie „nemusíme mať na všetko rovnaký názor“ nepohne s nepriestrelným faktom, že „suverénna politika“ proruských a protiukrajinských excesov, cesty po autokraciách sveta (a ďalšie) sú nezlučiteľné s členstvom v (aj) hodnotových zoskupeniach.
To – skôr strednodobo než dlhodobo – nemôže viesť inam než k spontánnemu rozpúšťaniu súdržnosti a dôvery (ktoré už sú rozpustené) – a väzieb. S čoraz formálnejším členstvom a eurom sa Slovensko prepadne na perifériu.
