Autorka je spisovateľka
Ešte pred desiatimi rokmi bol naším rodinným mikrosvetom basketbal. Starali sme sa o záhradu, bicyklovali sa, pozerali Hru o tróny a od októbra do mája sme žili život zanietených fanúšikov Baníka Cigeľ Prievidza.
Požičiavali sme si skartovačku, aby sme doma rozsekávali desiatky reklamných letákov. Pod vetrovkami sme ich prenášali do športovej haly a po každom koši našich sme veselo rozhadzovali hrste papierikov na hlavy divákov pod nami.
Nikto sa nerozčúlil, nikto neprotestoval, vlastne to bola pocta, ak vám za krkom šuchotali konfety vyrobené podomácky.
Zotrvávali sme v úžase po celú sezónu. Kričali sme a mali sme rapkáče. A predsa sme neboli divou zverou, akú dnes vidím, len čo chytím do ruky svoj pekelný prístroj – telefón.
Mobily sú zbrane
Koľké mikrosvety sa scvrkli na nenávisť a jej nekonečné formy, viac či menej sofistikované?
Vchádzam do kaviarne, mám tam stretnutie. Voľný je jediný stolík. Usadím sa. Vedľajší stôl je príliš blízko.
Ležia na ňom dvoje široké dlane a vyhrnuté rukávy. Dvaja muži sa zhovárajú a súčasne scrollujú a vulgárne nadávajú na Ukrajinu, na „progresívcov“, na kávu pred sebou, na „neprirodzenú“ chuť veterníka.
Mladší z nich píše komentár pod niečí status a potom ho prečíta kamošovi. Je veľmi vulgárny. Po chrbte mi prejde mráz.
