Kanadská poviedkarka a držiteľka Nobelovej ceny za literatúru, americký raper a producent britských kultových diel sci-fi a fantasy. Troch ľudí, ktorí svojím umeleckým zameraním nemôžu byť odlišnejší, spájajú pomerne čerstvé a veľmi nepríjemné odhalenia.
Alice Munro mala povesť svätice a jej tvorba rezonovala aj vo feministických kruhoch. Roky však prehliadala a kryla zneužívanie vlastnej dcéry svojím partnerom.
Niel Gaiman, otec legendárneho komiksu o Sandmanovi, aktuálne čelí viacerým obvineniam zo sexuálneho napadnutia „neviditeľných“ žien z jeho okolia. A okolo rapera Seana Johna Combsa alias Diddyho, ktorý stojí na čele mocného hudobného impéria, sa rozplietla ohavná pavučina systematického zneužívania, týrania a vydierania desiatok či stoviek ľudí, ktorí mali tú smolu, že sa pohybovali v rovnakej brandži alebo sa len ocitli v rovnakej miestnosti.
Hoci sa tieto prípady dajú len ťažko porovnávať, veľmi aktuálne opäť otvárajú otázky, ktorým čoraz častejšie čelia fanúšikovia a fanúšičky rôznych umelcov od Nohavicu cez Jacksona, Rowlingovú až po Rózsu.
Dá sa oddeliť osobnosť umelca od jeho tvorby? Mali by sa bojkotovať či dokonca zakazovať diela ľudí, ktorí sa morálne zdiskreditovali? A sme zlí ľudia, keď sa nám stále páčia pesničky a knihy preukázaných násilníkov či zmätených hoaxerov?
Dá sa oddeliť umenie od umelca?
Na svete sotva existuje umelec či umelkyňa, ktorý by sa nemal za čo hanbiť. Pretože na svete sotva existuje taký človek. Niektoré veci sa dajú utajiť, niektoré sú nedôležité a niektoré natoľko súkromné, že sa o nich nikto nedozvie. Všetky však ovplyvňujú tvorbu. Prenášajú sa do hudby, textov, výjavov a obrazov. V tomto zmysle sa život umelca a jeho tvorba oddeliť nedá.
A nie je to nevyhnutne zlé.
Svetové periodiká napríklad aktuálne prinášajú texty, ktoré radia, ako nanovo čítať poviedky Alice Munroovej potom, ako jej dcéra prehovorila o zneužívaní otčimom.
