Hurá, po dvojtýždňovom úsilí sa koalícia dopracovala k zdanlivo úspešnej koncovke a podarí sa jej vlastnými hlasmi schváliť zákon vyplývajúci z dohody s lekármi. V koalícii to budú vydávať za veľkolepý úspech, dôkaz o nerozbornej jednote a umnom manévrovaní v podmienkach štátneho prevratu.
Ako obyčajne je to trochu inak. Na úvod povedzme, že týmto opozícii odpadá morálna dilema, z akých pohnútok, za akú cenu a či vôbec schváleniu pomôcť účasťou či priamo hlasmi. Keď si je koalícia istá, nech koná vlastnými silami, vybavené.
V utorok sa má začať schôdza k zdravotníckemu a stavebnému zákonu Čítajte Tam sa však dobré správy pre vládnucu čeliadku končia a na návrat do „normálnej“ politickej prevádzky to nevyzerá. Rozvrat totiž dosiahol u nás dosiaľ nevídanú métu, keď predsedajúci zrušil, respektíve vôbec nezvolal riadne plánovanú februárovú schôdzu a riešia to mimoriadnym rokovaním na žiadosť poslancov.
Tu sa dostávame k otravným, ale v tejto veci nevyhnutným parlamentným technikáliám. Zostručnime to na konštatovanie, že parlament štandardne rokuje z iniciatívy predsedu, ktorý ročne zvolá od oka šesť až osem schôdzí, kam zo zákona zaraďuje všetky návrhy z podateľne.
Doteraz platilo, že ak sa koalície na niečom nevedeli dohodnúť, problematické body presúvali z jednej schôdze na druhú. Bola to otrava, vyzeralo to zle, ale parlament rokovať musí, niektoré veci neznesú odklad, takže sa tomu nedá vyhnúť. A vidíte, dá!
Keď koalícia dospela do situácie, že problematické je prakticky všetko, ba vlastne už aj samo rokovanie parlamentu, ktorý niekoľkokrát týždenne či denne naráža na neschopnosť uznášať sa, musela niečo vymyslieť.
Najlepšia by bola „veľká politická konsolidácia“ s obnovenou spoľahlivou väčšinou, ale to (zatiaľ) nešlo. Alternatívou teda bolo preškrtanie riadnej schôdze na úplné minimum, čo by však jednak vyzeralo debilne a tiež by to mohlo naraziť na problém. Lenže je tu nevyhnutný zdravotnícky zákon. Čo s tým?
Treba uznať, že prejavili kreativitu, a tak si tridsiati koaliční poslanci vyžiadali mimoriadnu schôdzu (!) s hŕstkou nevyhnutných vládnych (!!) návrhov a riadnu plánovanú schôdzu zastupujúci predseda nezvolal vôbec (!!!).
Z toho sa dá vyvodiť jeden záver a jedna perspektíva. Záver vraví, že koalícia je okrem svojej holej existencie schopná v parlamente obhájiť len minimum legislatívnej agendy. V takej situácii je na stole otázka, dokedy to minimum postačí na udržanie vlády.
Perspektíva je už desivá. Kým totiž vláda existuje, môže obchádzaním riadneho rokovania fakticky znefunkčniť parlament (ohnisko nášho ústavného systému) ako politické fórum a arénu a degradovať ho na občasný nástroj technického schválenia hŕstky vybraných návrhov.
Zostáva sa spoliehať na politické zákony a veriť, že zmienený záver prinesie plody skôr, než si koalícia osvojí lákavú perspektívu.
