Autor je sociológ
V priestore kriticky ladeného komentariátu sa objavuje téza, že podporu štvrtej vlády Smeru by mohol nahlodať prekvapivý protivník – ostych elektorátu za kroky predsedu v zahraničnej politike.
Príbeh je taký, že čosi podobné sa stalo v 90. rokoch, keď vláda Vladimíra Mečiara vybočila z demokratizačného trendu a Slovenkám a Slovákom začalo byť ťažké vysvetliť, čo sa v ich krajine deje. Nespokojnosť a rozpaky nepochybne mobilizujú opozičný tábor, táto téza má však závažné trhliny, ktoré poukazujú na širší trend v domácej i zahraničnej politike. Voličstvo Smeru (či Republiky alebo SNS) sa dnes v žiadnom prípade hanbiť nebude.
Populistická emancipácia
Základným problémom tézy je, že Smer dnes neapeluje na slovenskú submisívnosť (vraví sa „poddanská mentalita“). Naopak, ich – najmä zahraničná – politika má pre časť elektorátu výrazný emancipačný charakter.
Je to perverzná emancipácia, ktorá stojí na dehonestovaní najbližších partnerov Slovenska, ponižovaní Ukrajiny a opakovaní bodov ruskej propagandy. V očiach elektorátu Smeru je však príbeh o „politike na všetky štyri svetové strany“, príbehom emancipácie malej krajiny, ktorej premiér dnes možno nerokuje s hlavami európskych štátov, ale zato hovorí priamo s lídrami globálnych mocností: s Putinom, Erdoganom, Si Ťin-pchongom či telefonicky s Trumpom.
V ich očiach boxuje Slovensko v novom multipolárnom svete vysoko nad svojou váhovou kategóriou. Problém je, že to, čo sa tu pre elektorát predostiera, je prinajlepšom fantómová emancipácia, ktorá relatívny vzťah závislosti od západných štruktúr nahradí plnokrvnou závislosťou od toho, kto je práve v medzinárodnej politike pri sile.
Túto fantómovú emancipáciu možno zasadiť do dlhšej trajektórie vývoja východoeurópskeho nacionalizmu, medzi ktorého východiská po roku 1989 patrí aj rastúca skepsa k západocentrickému pohľadu, podľa ktorého mala stredná a východná Európa imitovať sociálny, politický a kultúrny model Západu (možno skôr špecifickú predstavu o ňom).
