Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Sledovala som ju dva roky. Vravela som si: ako sa asi podpíšu na jej duši hrôzy, ktoré opisuje? Videla som tak trochu seba pred štvrťstoročím.
Posledný príbeh Asije Nesoevajovej ma takmer vyprovokoval, aby som ju požiadala o súhlas s prekladom jej článku. Napísala ho tak citlivo a s gráciou, až som jej závidela.
O Arťomovi a falošnej novinárke Asiji
Arťom Antonov mal devätnásť. Pochádzal z Tatárska, z dedinky Verchnyj Uslon. Sníval o tom, že sa stane fotografom. Zatiaľ však dokázal iba dobre zvárať a liať asfalt.
Arťom slúžil pri jednotke 25573. Vlani na jeseň sa na polygóne Ilinskij v Primorskom kraji na ruskom Ďalekom východe, kam nedoznejú ozveny vojny, pripravoval na misiu. Po rýchlom kurze mal spolu s ostatnými brániť vlasť v Kurskej oblasti, čiastočne kontrolovanej Ukrajincami.
Lenže 21. októbra 2024 poručík, ktorý vojakov cvičil, znenazdajky vystrelil zo svojho samopalu AK-12 smerom k prizerajúcim sa vojakom. Jedna z guliek zasiahla Arťoma Antonova do hlavy.
Toľko oficiálna verzia. Asija opisuje inú, podľa svedkov a príbuzných pravdepodobnejšiu. Arťoma zastrelili, lebo odmietol podpísať kontrakt s armádou. Jeho príbuzní tvrdili, že im rozprával, ako ich velitelia nútia podpísať. Bili ho kovovými prútmi po natiahnutých rukách, ponižovali ho, zastrašovali.
Keď ho armáda odovzdala rodičom, našli nielen dieru v hlave, ale aj podliatiny a modriny po celom tele. Vedenie jeho rodného kraja v oficiálnom nekrológu zdôraznilo, že „sa rozhodol obetovať život za vlasť“.
Asijin článok bol skvelý. Ukazoval hĺbku ruského marazmu a morálneho úpadku rámcovaného vojnou. No potom prišla studená sprcha.
Môj dôveryhodný ruský kolega Oleg Kašin vo svojom streame 21. januára vyhlásil, že Nesoevajová je klamárka. A dokázal to množstvom faktov.
Zdrvilo ma to. Ako je možné, že v nás nevzbudilo podozrenie veľké množstvo unikátnych príbehov, na ktoré narážala na každom kroku? Napísala desiatky reportáží, z ktorých každá bola hodná medzinárodného ocenenia.
Lenže, keď nám falošné články zapadajú do našich predstáv a očakávaní, nepátrame po ich pravdivosti, často ani vtedy, keď sú na prvý pohľad podozrivé. Potvrdzujú náš obraz sveta, v ktorom ruskí vojaci páchajú zverstvá a my reprezentanti lepšej časti sveta sme mravní a šľachetní.
V prípade Asije Nesoevajovej nás Oleg Kašin zachránil pred ďalšími rokmi aktivistickej blamáže. Renomované ruskojazyčné médiá začali jedno po druhom sťahovať jej reportáže a ospravedlňovať sa.
Internetové noviny Cholod stiahli slávny článok s názvom Mama, nevolaj veliteľom a nehľadaj ich čísla, čo bol zoznam srdcervúcich posledných správ od ruských vojakov, po ktorých sa potom väčšinou doslova zľahla zem. Mnohé z nich sa zrejme zrodili v hlave „novinárky“.
Noviny Diskurz sa ospravedlnili za falošnú reportáž o žene, ktorá neúnavne hľadá svojho mobilizovaného muža Jevgenija. Armáda tvrdí, že padol, ale ona tomu neverí. Vraj nechcel do vojny. Prinútili ho, násilím odvliekli z domu. Bol to despota, týral ju psychicky aj fyzicky. Napriek tomu ho hľadá. Asija napísala až umelecký, dojímavý text.
Jej články boli mimoriadne. Každým novým príbehom sa snažila prekonať predošlý. Malo to grády, malo to šmrnc. Problém je, že nie všetky boli falošné.
Práve príbeh Arťoma Antonova, zastreleného dôstojníkom, či už náhodou, alebo zámerne, je pravdivý. Novinári preverili každé slovo a všetko sedelo.
Napriek tomu je to celé veľký problém pre ruskojazyčnú žurnalistiku. O to viac, že Nesoevajová nie je sama.
Spasiteľka gejov a lesieb. A klamárka
Už dlho som s ňou chcela urobiť rozhovor. Premýšľala som, aké jej klásť otázky, aby som nedávala najavo obdiv. Hrozilo, že moje sympatie prekryjú novinársku objektívnosť, preto som istý čas váhala. A to ma zachránilo.
