Autorka je dídžejka a hudobná producentka
Nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť horšie, ale niektorí ľudia sa zjavne snažia objaviť, ako hlboko ešte môžeme klesnúť. Iste, stále máme čo jesť, strechu nad hlavou a nemrzneme. Zatiaľ, a to nepíšem preto, že by som mala potrebu strašiť alebo sa sťažovať, niežeby nebolo na čo.
Vždy budú ľudia, ktorí sa majú horšie, ktorí nemajú také privilégiá, aké mám ja, ktorých zdravie je „v kýbli“ a šťastie ich obchádza oblúkom. Problém je, ak ľudia, ktorí nás politicky reprezentujú, naše šance v živote ešte zhoršujú. Problém je, ak si ich zvolia práve ľudia, ktorým život kadí na hlavu, aby v tom aspoň neboli sami.
Slovensko sa čoraz viac prepadá v životnej úrovni, infraštruktúra degraduje, ceny stúpajú, platy a dôchodky prinajlepšom stagnujú, ale v realite v dôsledku inflácie klesajú.
V novembri 1989 ľudia nemrzli iba pre ideály, slobodu a túžbu cestovať. Mrzli, lebo sa mali zle. A prestalo ich to baviť. Dnešné protesty, ktorým Putinov pochlebovač Fico nerozumie, sa organizujú preto, aby sme to celé nemuseli absolvovať odznovu.
Pre prospech jednotlivcov by trpela celá spoločnosť. A, áno, jej „slobodná“ časť by trpela viac ako ostatní. „Demokrati z Bratislavy“ môžu v tejto dystopickej lotérii stratiť oveľa viac ako ľudia, ktorí na cestu na koncert, dovolenku alebo nový telefón ani nemyslia.
Pre nich sa situácia veľmi zhoršiť nemôže, dokonca sa možno marginálne zlepší. No marginálne z nášho pohľadu. Ľuďom v núdzi pomôže každé euro a niekedy aj obyčajný pocit, že na nich niekto myslí, že sa im snaží pomôcť, že si ich niekto váži.
Takí ľudia sa dajú oveľa jednoduchšie získať pre vec, ktorá im možno v skutočnosti nepomôže, ale aspoň im dá nádej. Dá im pocit, ak nie víťazstva, tak aspoň zadosťučinenia. Darmo, že vyhrajú nad nepriateľom, ktorého im niekto vymyslel, ponúkol, výhra nad ktorým im nič neprinesie. Vo svete zabudnutých sa počíta aj Pyrrhovo víťazstvo.
Ak máme ako spoločnosť spoločne niečo dosiahnuť, musíme stáť na rovnakej strane barikády. Hľadať cesty, ako si vzájomne pomáhať a vážiť si jeden druhého. Kultúrna vojna sa krúti aj okolo transrodových ľudí, ktorých je v skutočnosti možno jedno percento, nie je to však to percento, s ktorým sa musíme vyrovnať.
Systém, kde ľudia majú majetok väčší ako mestá, kraje a štáty a ich vplyv a snaha udržať si moc ničí demokraciu, je náš najväčší a spoločný problém. Čím viac sme rozhádaní, tým menej sa boja oni, čím viac si budeme rozumieť, tým viac sa budú báť oni.
Oni sa už lepšie mať nemôžu, preto sa boja, aby sa raz nemali horšie aj oni.
Diskusiu pod článkom neumožňujeme pre prevahu nenávistných prejavov a osobných útokov.
