Nové ťaženie Tomáša Tarabu za prečerpávacou elektrárňou v Málinci a Detvianskej hute je presne ukážkou toho, ako arogancia vládnych predstaviteľov unáša verejnú diskusiu aj o celkom relevantných návrhoch.
Taraba mohol od svojho nastúpenia na post úplne transparentne debatovať so zainteresovanými o tom, či je vôbec takýto projekt potrebný, či ho máme z čoho zaplatiť, kto z neho bude profitovať, kto naň doplatí a ako prípadne týchto ľudí budeme kompenzovať.
Namiesto toho sa snaží využiť problematický zákon o strategických investíciách, aby všetky dotknuté strany obišiel a obmedzil verejnú diskusiu k možnému zámeru.
Taraba ide pod Poľanou proti vlastným voličom. Politici sa ich zvyčajne boja strašiť Čítajte Ešte by náhodou musel odpovedať na to, aký má vlastne zámer? Je v momente spúšťania ďalšieho jadrového bloku, plánovania ďalších dvoch a existencie baterkárňových riešení potrebná takáto prečerpávacia elektráreň? Alebo odkiaľ chce zobrať 2,4 miliardy eur na takýto projekt? A neexistujú náhodou lepšie alternatívy?
Pretože pokojne by sme aj mohli pripustiť opodstatnenosť argumentácie, ktorú Taraba predostrel, keď sa z jeho zámeru stal vďaka Lašákovi a známym farmárom predmet verejnej diskusie. Stačilo, keby bol dodržal zákonné pravidlá a nechal by priestor laickej a odbornej verejnosti, aby túto argumentáciu preskúmala.
Lenže namiesto toho Taraba vyšiel do útoku voči kritikom s tým, že chcú „nikde nič nestavať, nikde nič nemať, nikde nič nevyrábať“ a ešte aj navyše chcú „medvede, vlky a chudobu“.
Taraba sa však tentoraz prepočítal, kritizuje ho aj Rudolf Huliak a príležitosť zacítili aj fašisti z Republiky. A kde prevládne v politike arogancia, tam rastie extrém. A to už je po Tarabovi čo povedať.
