Dávno predtým, než som otehotnela, ma premklo zvláštne poznanie pri premýšľaní o matkách okolo mňa – len málokedy sa v priamej komunikácii delili o svoje radosti z vlastných detí, z vlastného materstva.
Nerátam tie, ktoré sa pýšili úspechmi či vzájomnými peknými vzťahmi so svojimi odrastenými deťmi. Ženy s bábätkami alebo s predškolákmi sa zväčša delili len o to nepríjemné, zlé, náročné. Neverím pritom, že nezažívali aj nádherné momenty.
Keď som bola tehotná, dostávala som sa, prirodzene, k množstvu informácií o rodičovstve v akejkoľvek forme. Od okolia, v médiách, na internete. Veľmi som však chcela a potrebovala vidieť viac pozitívneho o materstve a vzťahu s dieťaťom.
Nenachádzala som dostatočné množstvo vzorov, ktoré by ma pripravili na krásy tejto novej životnej skúsenosti a hovorili o nej vyvážene. Žiadne ilúzie a klamstvá o tom, aké to bude stále krásne, ako z vás bude nonstop vyvierať láska a celé dni sa budete dojímať nad tým, aké je rodičovstvo napĺňajúce. Vieme, že tak to nie je.
Skrátka len čokoľvek inšpiratívne a povzbudzujúce.
Malé dieťa – malé problémy, veľké dieťa – veľké problémy
Namiesto toho sa mi zdá, že sa dnes ľudia predbiehajú v tom, aby prvomatky pripravili výhradne na to, aké je to sakramentsky ťažké.
Ako človeka čaká prekážka za prekážkou a ako sa skončil život.
„Počkaj, keď...“ začína sa veta. Počkaj, keď nebude spávať, keď pôjdu zuby, keď začne loziť, keď bude mať obdobie vzdoru, keď pôjde do škôlky... A mohli by sme pokračovať.
