Autor je teológ, probačný úradník a komentátor
Americký viceprezident J. D. Vance dovliekol do Mníchova poriadny batoh ignorancie, zjednodušovania a pýchy. Napriek tomu niektorých konzervatívcov okúzlil. Je čas, aby sa vízia liberálnej demokracie stala viac sexy.
Stačí si pozrieť prepis mníchovského prejavu. Vety sú krátke a nedotiahnuté. V závere sú už iba slogany, výkriky Nebojte sa! a Boh vám žehnaj. Myšlienky sú zbrklo naznačené tak, aby vyhovovali zámeru autora. Kontexty úplne odignorované. Z Nemecka šup do Rumunska, na chvíľu do Spojeného kráľovstva a potom do Švédska.
Len na Kyjev čas nezvýšil, hoci práve to bolo hlavným zadaním Mníchovskej konferencie. Musíme si vystačiť s málom – Vance našťastie verejne nepodporil ruské ťaženie proti západnému homosexualizmu a dekadentným štátom, kam kremeľskí vládcovia odkladajú ambiciózne deti.
Ani táto mizerná práca s realitou nebránila mnohým demonštrovať nadšenie. Emeritný pražský arcibiskup Dominik Duka zdieľal prejav s tým, že „ideme ďalej“. Roman Joch sa teší z nového sviežeho vetra do zatuchnutej ľavicovoliberálnej Európy. Pluk posledných križiakov sa opäť rozrastá. Ich najviditeľnejšou chybou je, že nikdy nie sú poslední.
Počas dňa sa venujú záchrane svätých hrobov. Po večeroch a nociach vo svojich táboroch vedú drsný život bojovníkov, s milenkami a prostitútkami.
Venujú sa kšeftom a zveľaďovaniu vlastného bohatstva. Ráno doničení nočnými dobrodružstvami sa opäť vrhajú do záchrany hodnôt a absolútnej slobody prejavu. Jednoducho, takí dobrí pornokonzervatívci.
Treba uznať, že dokážu vydráždiť predstavivosť. Aj u názorových oponentov prebúdzajú zvedavosť, čo nekorektné vykričia. Menia spôsoby uvažovania i rozprávania.
Je s nimi viac zábavy ako s technokratmi a nudnými politikmi. Dnes sú na koňoch a pod ich kopytami sa váľajú naše ohľady, slušné formy a premyslené riešenia.
Po desaťročiach snahy o vybalansovanie slobôd a práv, väčšiny a menšín, egoizmu a spoločenskej zodpovednosti, solidarity a podnikavosti vtrhli do konferenčných sál a parlamentov, aby všetko rozbúrali. Nenávidia progresivizmus hlásajúci tolerantné zajtrajšky, a pritom sami robia revolúciu za radikálnu zmenu bez ohľadov na vývoj a opatrnosť.
Tí, ktorí naďalej veria v liberálnu demokraciu s jej inštitúciami a atmosférou, sú užasnutí (chvíľami šokovaní) a v defenzíve. Pravidelne sa nájde niekto, kto im pripomenie, že ide o trest za ich pokrytectvo.
Voľačomu sa treba od posledných križiakov priučiť. Umiernení politici bez autokratických túžob nech hovoria jednoduchšie ľudskou rečou. Môžu ukázať viac odhodlania, viery a zápalu pre vlastné ideály. Aj liberálna demokracia môže byť sexy, ale samo to nepríde.