Dianie okolo Ukrajiny ukazuje, kam nás priviedlo ignorovanie reality

Autor pracuje v Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe. Jeho nová kniha Strategy Dynamics: Changing Course in Open Societies vychádza v marci v Oxford University Press.

Koncom februára a začiatkom marca 2022 bolo na slovenských cestách možné vidieť prazvláštny úkaz. Pohybovali sa po nich autá s ukrajinskými poznávacími značkami, ktoré mali na oknách či zadnom skle nalepené papiere s veľkými tlačenými písmenami ДЕТИ.

Natrafiť na takéto auto uprostred noci kdesi v kopcoch medzi spiacimi dedinkami bolo ako stretnutie s mimozemšťanom.

Predstava, že chcete zvýšiť svoju šancu na prežitie pomocou nápisu, ktorý prosí cudzieho vojaka o zľutovanie, keďže vo vašom aute cestujú aj vaše deti, jednoducho nezapadala do nášho vesmíru.

O tri roky neskôr sme sa s mimozemšťanom v podobe vojny na Ukrajine naučili žiť.

Najväčší konflikt v Európe za posledných osemdesiat rokov sa azda pomaly začína chýliť ku koncu, ale spôsob, akým sa to deje a ako sme do tohto stavu dospeli, veľa napovedá o tom, ako bude vyzerať európska bezpečnosť v najbližších rokoch.

Prasa lietať nenaučíš

Na prelome tisícročí venovalo množstvo akademikov skúmajúcich medzinárodnú politiku veľkú časť pozornosti tomu, do akej miery dokáže spôsob, akým používame reč na opis reality ovplyvniť realitu samotnú.

Ak to trochu zjednoduším, celé sa to po čase zvrtlo na učenú debatu o tom, či dokážu prasatá lietať, pokiaľ to bude tvrdiť dostatočné množstvo ľudí. Nedávna bezpečnostná konferencia v Mníchove trochu pripomínala situáciu, keď vyhodíte prasa do vzduchu a následne sa čudujete, že nezačne lietať, aj keď ste posledných pätnásť rokov tvrdili, že sa udeje opak.

Sľuby, ktoré sme nedokázali naplniť, sa stretli s realitou a naše slepé ignorovanie faktov narazilo do steny.

V roku 2008 na samite v Bukurešti sme sľúbili Ukrajine, že vstúpi jedného dňa do NATO. Medzi členskými krajinami však chýbala základná zhoda na tom, ako a kedy tento prísľub naplniť.

Vlani sme dokonca na samite vo Washingtone vyhlásili, že Kyjev je na nezvratnej ceste do NATO. A to napriek tomu, že Maďarsko (s Tureckom) blokovalo vstup Švédska viac ako rok.

Aká je dnes šanca na prijatie Ukrajiny do Severoatlantickej aliance, ak táto zhoda medzi členskými krajinami neexistovala ani za omnoho priaznivejšej bezpečnostnej situácie v Európe? Po tom, ako muselo ešte aj Švédsko čakať s prosíkom v predsieni, je naozaj komické, ako sa všetci rozhorčujeme, keď americký minister obrany povie, že vstup Ukrajiny nebude súčasťou riešenia konfliktu.

A to isté platí aj o oslobodení Ruskom obsadených území. Keď Kyjev vytlačil okupantov z okolia Charkova na jeseň 2022, celý svet hovoril len o tom, za akých okolností Moskva použije jadrové zbrane na ochranu anektovaných oblastí.

Koncom minulého roka Kremeľ presne s týmto cieľom zmenil aj svoju jadrovú doktrínu. Ukrajinská ofenzíva v lete 2023 sa skončila neúspechom a odvtedy Kyjev územia neoslobodzuje, ale stráca.

Všetko toto sme v našich oficiálnych vyhláseniach kolektívne ignorovali. Keď potom zrazu z Washingtonu zaznie, že obnovenie hraníc spred roka 2014 nie je realistickým cieľom, my v Európe sme schopní len dookola nechápavo krútiť hlavou, prečo nám to prasa bez krídel vlastne nelieta.

Možno by pritom iba stačilo snažiť sa menej ohýbať realitu slovami.

Bezpečnostné záruky

Naše rozmýšľanie o bezpečnosti neraz vykazuje chronické ignorovanie súpera a najmä jeho schopnosti ovplyvňovať to, do akej miery dokážeme napĺňať vlastné ciele.

Vsugerovali sme si, že vstup Ukrajiny do NATO nemôže závisieť od Moskvy a na obnovenie územnej celistvosti Ukrajiny postačí len dostatočná snaha Západu a Kyjeva. Ale v skutočnosti má konanie Kremľa veľký dosah na realizáciu našich plánov.

Vzťahy medzi štátmi s protichodnými záujmami sú presne o tom. Nejde o súperenie s prírodným živlom, ale s protivníkom, ktorý reaguje na vaše konanie a vy sa tomu musíte prispôsobovať.

Moskva si uvedomuje, že prijatie Ukrajiny do NATO je v priebehu konfliktu nemožné, a tak nemá žiadnu motiváciu úplne zastaviť boje, pokiaľ prísľub prijatia trvá. Odlišný prístup Ruska je realistický len v prípade zmeny režimu. Na tom však Západ svoju stratégiu nemôže stavať.

Spojené štáty sú si dnes ochotné v mnohom priznať realitu a zároveň majú záujem čo najskôr ukončiť vojenský konflikt na Ukrajine. Dôsledky toho však môžu byť veľmi nepriaznivé.

Kyjev zrejme neobnoví svoju územnú celistvosť a nezíska ani vierohodné bezpečnostné záruky v podobe členstva v NATO. Rusko nedostane potrebnú lekciu a bude len otázkou času, kedy dôjde k ďalšej vojne, či už na Ukrajine, alebo rovno so Severoatlantickou alianciou.

Samotná snaha uzavrieť s Moskvou dohodu bez účasti ostatných aktérov, ktorí môžu svojím konaním výsledok do veľkej miery ovplyvniť, je tiež príznakom riadnej dávky ignorancie.

Úsilie novej administratívy vo Washingtone prenastaviť vzťahy medzi USA a Ruskom je síce úplne legitímne a tento vzťah je dokonca pre výsledok vojny kľúčový. Ale ak bude Trump prehliadať Ukrajinu a spojencov v Európe, jeho snaha ukončiť vojnu môže poľahky zlyhať.

Priam neuveriteľne tu potom znie deklarovaná pripravenosť niektorých európskych krajín vyslať v prípade potreby na Ukrajinu jednotky dohliadajúce na dodržiavanie možnej mierovej dohody.

Napríklad takému Londýnu chýba nielen ochota, ale aj schopnosť trvalo umiestniť v Estónsku viac ako jeden prápor. A to ide o členskú krajinu NATO. Odkiaľ by vzala Británia dostatočné množstvo vojakov na misiu na Ukrajine zostáva preto záhadou.

Bez vierohodných bezpečnostných záruk, ale s relatívne silnou armádou, pri zdevastovanom hospodárstve a iba s chabou nádejou na vstup do EÚ zostávajú Kyjevu dve možnosti.

Buď nasledovať príklad Fínska, ktoré tiež prišlo o rozsiahle územia vo vojne so Sovietskym zväzom, ale ďalšej vojne sa už dokázalo vyhnúť. Alebo sa pokúsiť o akýsi európsky Izrael na steroidoch. Či možno tieto príklady zopakovať v bezprostrednom susedstve dnešného Ruska je otázne.

Dobre bude

Úprimne si priznajme, takto načrtnutý obraz bezpečnosti v Európe nevyzerá najlepšie. Rastie šanca, že si v Moskve budú mädliť ruky, a nás čakajú, naopak, dlhé roky života v strachu z ďalšej vojny.

Čína je pre Spojené štáty jasnou prioritou číslo jeden, z čoho sme tiež v Európe, nevedno prečo, prekvapení. Na konci funkčného obdobia súčasnej americkej administratívy tak bude v Európe s najväčšou pravdepodobnosťou menej amerických vojakov ako je to dnes.

Napriek tomu všetkému je šanca na úspech z dlhodobého hľadiska omnoho väčšia u otvorených spoločností, ako je tá naša, než v prípade autokracií ako je Rusko alebo Čína. V politike totiž nie je nič dôležitejšie, než schopnosť zmeniť prístup a prispôsobiť sa dynamicky sa vyvíjajúcej situácii.

Otvorené spoločnosti stoja na mechanizmoch, ktoré takúto zmenu umožňujú. Pravidelne menia svojich lídrov, tolerujú spochybňovanie autorít, majú opozíciu a nebránia zmenám názoru.

Revízia zahraničnopolitických priorít na Slovensku pod taktovkou premiéra Fica či v Spojených štátoch po nástupe prezidenta Trumpa je príkladom takéhoto fungovania otvorených spoločností. Nič z toho by v Rusku alebo Číne nebolo možné bez katastrofálnych následkov pre tamojší režim. Iba otvorené spoločnosti sú schopné riadene generovať zmenu a prispôsobovať sa situácii.

Aj vďaka tomu sa NATO dokáže postupne adaptovať na ruskú hrozbu a Západ napokon zvládne vrcholiacu moc Pekingu.

Cesta to môže byť ešte poriadne namáhavá, zdĺhavá a plná slepých uličiek. Môže trvať dlhé roky, kým uvidíme pozitívny výsledok. Ale o celkový úspech netreba mať obavy.