Autorka je redaktorkou českého Deníka N
„Svet sa obracia naruby a tak, ako sme ho poznali my, čo sme dospievali v minulom storočí, už nikdy vyzerať nebude.“ Povedala som v pondelok večer manželovi, keď sme sa dohadovali, čo prinesie stretnutie Rusov a Američanov v Rijáde.
Aby bolo jasné, môj muž je Peržan, nie Arab a v spore o Ukrajinu, Európu, ropu, plyn a drahé kamene nedrukuje nikomu.
„Vo svete je bežné, že sa nič presne neopakuje,“ povedal. „Ste zahľadení do seba. To, čo sa deje teraz vám, sa včera dialo nám. Tiež si nás delili.“
Kývla som. Čo iné sa na to dá povedať. Až o chvíľu mi došlo: zmeny, ktoré ma každé ráno nútia pochybovať, či je pre mňa okolité dianie ešte zrozumiteľné, sú zásadnejšie ako všetky ostatné za posledných osemdesiat rokov.
A ovplyvnili aj atmosféru v našej obývačke. To tu dlho nebolo.
Plačúci muži a šach veľmocí
Napríklad, keď je ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj na návšteve v Turecku, sedia o kúsok ďalej Rusi a Američania, aby rokovali o novej Jalte, na ktorej si ich prezidenti, Vladimir Putin a Donald Trump rozdelia svet.
Úprimne, je to potrebné a niečo také sa malo stať pred tridsiatimi piatimi rokmi, keď sa rozpadal Sovietsky zväz a rúcala povojnová bezpečnostná konštrukcia.
Takže teraz je neskoro, ale predsa... Škoda len, že nás k novej Jalte donútila krvavá vojna v Európe a jeden neústupný, a talentovaný diktátor v Kremli.
„Ktovie, kam vás veľmoci šupnú,“ podotkol manžel. Odsekla som, že nie sme figúrky z hry Človeče, nehnevaj sa, aby nami posúvali podľa toho, čo im padne na kocke. Lenže sa tak trochu správame, priznala som si v duchu.
Plné ústa demokratických hodnôt ešte neznamenajú, že sme schopní sa za ne postaviť bez toho, aby sme ich vnucovali iným.
Slovo bojovať v súvislosti s hodnotami sa mi ani nechce vysloviť, pretože je zbytočne patetické a potom, k našim holubičím povahám sa nehodí. Nie sme žiadni afganskí mudžahedíni. Tí bojovali za kdečo a ako dopadli. Nemajú železnicu, nemajú supermarkety, nemajú ženy vo vláde ani multikiná.
Nepoviem to nahlas. Skúsila som to už mnohokrát a vždy sa to skončilo tichou domácnosťou. Viem, čo by manžel namietol: „My sme sa možno prestrieľali do stredoveku, ale zato chlap, čo má na starosti vás chrániť, sa verejne rozplače.“
Keď sa šéf Mníchovskej bezpečnostnej konferencie Christoph Heusgen rozplakal pred sálou plnou ľudí a televízne kamery vyslali obraz zrúteného Európana do sveta, manžel namietol presne to, čo som predpokladala. Žijeme spolu takmer štvrť storočia, každý sme na inom hodnotovom brehu a vieme, čo znamená breh toho druhého.
Plačúci Heusgen ma donútil zamyslieť sa nad zmyslom nášho multikultúrneho manželstva a uznať, že je stabilnejšie ako európska súdržnosť založená na storočiach spoločnej kresťanskej histórie.
Heusgen totiž plakal hlavne preto, že zrazu zistil, aký je vo svojej hodnotovej bubline osamotený. Aká je Európa, v ktorej chce žiť, ponížená a zosmiešnená. Ako si s ostatnými nerozumie, pretože im zabudla načúvať a ukájala sa vlastnou dokonalosťou, prosperitou a mravnou nadradenosťou.
Tak veľmi mi plačúceho Heusgena v pondelok pripomenul náš žmurkajúci premiér Petr Fiala, až sa z ľútostivých európskych mužov stala nočná mora. Ešteže vedľa mňa si taký nelíha.
