Katastrofálna reakcia českého premiéra na stretnutie v Paríži --„nič to nevyrieši, mali by sme sa sústrediť na reálne veci ako revízia Green dealu a migrácia“ -- demonštruje, aký veľký tlak na okamžité kroky nemilosrdne obnaží doteraz nebadateľné trhliny.
Nie s Maďarmi a Slovákmi, ale na pôdoryse proukrajinských štátov.
K Petrovi Fialovi toľko, že urazenosť je zlý radca, ešte i keď pocit, že si zaslúžil lepšie zaobchádzanie, je plne oprávnený.
Aj keď obídeme, že migrácia je tá populistická agenda, ktorej abnormálne zveličenie je kľúčovou príčinou antisystémového prielomu naprieč Európou, i tak je hodnotenie „nič nevyrieši“ v situácii, keď Európa potrebuje bleskovú reakciu, úplne mimo.
Teda, pokiaľ sa nemá naplniť hrozba, že geostrategické salto (mortale) USA povedie v konečnom dôsledku k akémusi veľmocenskému takmer diktátu. Ktorý „právom silnejšieho“ potom vnútia Ukrajine a Európskej únii.
Na Čechov a ďalších sa nedostalo preto, lebo z podstaty toho, čo sa dá pomenovať ako krízové rozhodovanie, je široký „dvadsaťsedmičkový“, respektíve „dvadsaťpäťkový“ (mínus Slovensko, Maďarsko) formát úplne nevhodný.
Hoci „konfiškácia“ telefónov postavila hradbu unikaniu informácií, i tak sa črtajú konflikty s potenciálom pôsobiť ako štiepny materiál aj na čisto proukrajinskom pôdoryse.
Zatiaľ čo Briti a Francúzi pripúšťajú (aj) vojenskú prítomnosť na Ukrajine, či už ako „mierové jednotky“ v akejsi – po vyhlásení prímeria – „demilitarizovanej zóne“, či ako podporné (nebojové) útvary – napríklad výcvik, obsluha vyspelej techniky – Nemecko a Poľsko to naopak „v tejto chvíli“ odmietajú.
Alebo zhoda, že čosi ako „európska armáda“ – po ktorej volá Zelenskyj – by aj mohlo existovať, trvá len po prvé konkrétne predstavy.
Na rozdiel od Francúzov, ktorých národnou obsesiou je vodcovstvo, „velenie“ zjednotenej Európe, väčšina ďalších si nevie predstaviť, že by ich vojakom velil dôstojník, ktorý prisahal vernosť inej krajine. Trebárs Francúzsku.
Toto je suverenistická maxima, ktorej prekonanie si pýta zmenu paradigmy.
Súčasne s konsenzom o zvýšení obranných investícií, kandidátom celoeurópskej explózie sa javí financovanie. Teda či skôr európske, alebo národné? A odkiaľ vziať percento HDP (dve, tri) navyše?
Zvýšené zadlžovanie, dodatočné zdanenie, alebo nové pôžičky? Toto sú veľmi vysoké požiadavky na toleranciu a vôľu ku kompromisom tých lídrov, ktorí boli doteraz právom kritizovaní – okrem nefunkčnosti, prispatosti – za nacionálny egoizmus.
Neplašme sa, ale z „liečby Trumpom“ zrejme dobrá správa je, že v Európe môžeme byť prekvapení len príjemne. Veľmi slabá útecha.
