Je to krutý, no neodškriepiteľný jav – deti sú takmer vždy záťažovou skúškou pre dospelácke priateľstvá. V zrelom veku už o priateľky a priateľov zvyčajne neprichádzame vo veľkých a emóciami nabitých hádkach, ale pomalým odumieraním.
Hovorí sa tomu aj tretia vlna strácania priateľov – hneď po tej, ktorá nastáva po ukončení univerzity, a tej, pri ktorej sa zrazu všetci začnú sobášiť a brať si hypotéky, v dôsledku čoho idú priateľstvá bokom.
Zrušené plány, vymeškané príležitosti, strata iniciatívy, postupné opúšťanie, odklon od podobných životných radostí aj starostí. Poznám to dobre, pretože som bola na obidvoch stranách.
Samozrejme, budúci rodičia vedia, že sa zmení ich sociálny život. Budú tráviť menej času vonku, na kultúrnych podujatiach či spoločných akciách s priateľmi. No nie vždy očakávajú, že sa nielenže ich vzťahy preriedia, ale prídu aj o dlhoročné, dobre pestované putá, o ktorých by to nikdy nepredpokladali.
A tak nastupujú otázky. Prečo príchod nového človeka do rodiny často pre tieto vzťahy znamená postupný zánik? Čo sa deje v dynamike priateľstiev, že atrofujú? Je to naozaj len novým režimom a povinnosťami, pre ktoré sa spoločné cesty začnú tak diametrálne míňať?
Ako jazda na divokom býkovi
Ešte deň pred pôrodom sme boli s mojím partnerom na akcii doma u priateľov, s ktorými sme zvykli organizovať večery spoločenských hier. Záľubu v nich sme mali spoločnú s mnohými našimi kamarátkami a kamarátmi. Práve na tejto chýbajúcej aktivite som asi najviac vnímala zmenu, ktorá sa začala diať.
Hromadné akcie u niekoho z nás takmer prestali existovať. Časť z našej skupiny sa tiež stala rodičmi, no tá časť, ktorá zostala bezdetná, pokračovala v stretnutiach vonku, na chatách, trávila spoločný Silvester alebo navštevovali kultúrne akcie, ktoré pre rodičovský režim obzvlášť v prvom roku nebolo ľahké skoordinovať.
Pokúšala som sa cielene hľadať aspoň čiastočné riešenia, aby moje vzťahy zostali pri živote. Odmietla som sa vzdať niečoho, na čom som roky pracovala a čo je pre mňa významné. No úprimne si povedzme, je to trochu ako jazda na rozdivočenom býkovi. Ktorého sa držíte jednou rukou. Zlomenou.
Ukazuje sa, že to, čo mi zatiaľ funguje úspešne, sú pravidelné obedy s priateľmi niekde v meste, virtuálne udržiavanie vzťahov cez hlasovky a správy, menej časté, no pravidelné návštevy dopĺňané o detský krik či jedlo rozhádzané po zemi. Kladiem si však otázku, či to stačí a či to nie je iba začiatok úpadku vzťahov, ktoré už nikdy nebude možné plnohodnotne obnoviť.
