„Chýbala mu dráma, typický chalan,“ okomentovala moja sesternica dojmy svojho sedemročného syna z detského baletu o Luskáčikovi. Deti boli v tej chvíli vypustené na ihrisku a my sme sa zhovárali o ich rodinnom kultúrnom zážitku.
„Aj ja mám rada najmä drámu,“ odvetila som v snahe poukázať na to, že to nie je typicky chalanská preferencia.
„Veď ja tiež. Tiež som taký chalan,“ odpovedala so smiechom.
V posledných rokoch sa o rodových stereotypoch hovorí veľmi veľa. O tom, ako sa nám vplietajú do výchovy a ako sú v nás generačne zakorenené. Jemné, citlivé, poslušné dievčatá. Silní, odvážni a nezávislí chlapci. Chlapci, pre ktorých je údajne typické, že milujú drámu a dobrodružstvo. Iba žeby nie.
Jednostranná hra nikomu nepomáha
Poznám mnoho antistereotypne nastavených žien, ktorým sa narodili chlapci. Nie jedna sa v realite stretla s tým, že jej syn si v ranom detstve zamiloval autíčka, akokoľvek sa mu snažila ukazovať aj iné typy hračiek.
Zároveň však poznám aj mnoho matiek, ktorých deti milujú autíčka, a čuduj sa svete, sú to dievčatá.
Deti si obľúbia alebo zvyknú na to, čo poznajú, s čím často prichádzajú do styku. Môj syn dostáva autíčka odmalička, ale keďže chcem, aby mal okolo seba pestrú paletu hračiek, nie je to to jediné, s čím sa hrá.
V konečnom dôsledku vidím, že nejde o autá ako také. Baví ho čokoľvek, čo sa krúti. Podobným spôsobom, akým sa hrá s autíčkami, sa hrá aj s mačkou alebo s drevenou korytnačkou, ktoré sú obe na kolieskach.
Verím tomu, čo hovoria výskumy. Ak chceme, aby sa z detí stali rozhľadení a neobmedzení dospelí, musia poznať svet z rôznych perspektív. Ak chceme, aby boli empatickí či starostliví, potrebujú aj rolové hry s bábikami a zvieratkami, nielen stavebnice, autá a kufríky s náradím.
