Vo svete plnom nástrah a neistôt veľakrát nie je čas na zložité analýzy každej malichernosti a treba sa spoliehať na inštinkt. Dnes už síce nepotrebujeme dedičstvo našich predkov zo saván, ktorí sa vystríhali hadov a hmyzu, ale sú tu nové výzvy.
Napríklad v oblasti domácej politiky sa nám osvedčilo sledovať, či politik alebo divák začne rozprávať o zmene volebného systému. Je v zásade jedno, či to prezentuje ako spásu, alebo okamžité zatratenie, týmto typom skratkovitých úvah dáva najavo vlastné obmedzené schopnosti, či dokonca nečestné úmysly.
V medzinárodnom meradle plní rovnakú úlohu výsmešný výkrik „Európa je slabá!“ Jeho autori dávajú do kontrastu silu USA, Ruska či Číny a „Európy“, ktorá sa namiesto konštrukcie silových baranidiel na obranu svojich záujmov zaoberá unifikáciou nabíjacích konektorov a klímou. Hahahaha!
Veru, v závislosti od pohnútok je máločo hlúpejšie, respektíve hanebnejšie.
Dôvod tohto odsudzujúceho hodnotenia ani nemôže byť prostejší: žiadna Európa v tomto kontexte totiž neexistuje. A ako entita typu Ruska, Číny alebo USA v dohľadnom čase ani existovať nemôže.
Čo tou „slabou Európou“ totiž má byť? Kontinent asi nie, to by sme do jedného slabošského mechu hodili Nemecko, Veľkú Britániu, Ukrajinu aj Rusko. Európska únia? To je predsa dovnútra orientované politicko-hospodárske spoločenstvo, ktorému členovia nechcú odovzdať skutočnú silu, lebo by prišli o „národnú suverenitu“.
Vyčítať jej nedostatok „skutočnej“ sily na medzinárodnom poli je ako vysmievať sa hrebeňu, že sa stará o frizúru, ale keď ide o naozaj užitočné veci ako obrana obydlia, je zhola nefunkčný! To síce sedí, ale autorovi takej kritiky by sme odporučili najmä veľa tekutín a pokoj na lôžku.
Keď teda máme garde národných štátov, zostáva sa smiať zo slabosti jednotlivých európskych krajín. To je skvostná úvaha, akurát sa treba najprv pozrieť do zrkadla a položiť si otázku, ako si v žánri veľmocenských hier počína také Slovensko. No, nijako, nie je to technicky možné, čo napokon platí aj pre všetkých ostatných.
Aha, že by sa niektoré európske krajiny mohli integrovať do celku pripomínajúceho štát so spoločnou zahraničnou, obrannou a bezpečnostnou politikou? To má zopár háčikov, zväčšia neodstrániteľných.
Po prvé, veľká časť kritikov „európskej slabosti“ predsa práve toto odmieta, ale aj bez nich by bolo zlúčenie krajín s rôznymi želaniami a obavami do takého niečoho bezprecedentné. Francúzsko vníma hrozbu ruského vpádu trochu vlažnejšie než trebárs Estónci a rakúska neutralita do toho nepasuje už nijako.
Máte pocit, že je niekto, hocikto, pripravený postaviť slovenské, talianske alebo poľské vojenské spôsobilosti vo vzťahu k centru na úroveň armád Texasu, Sin-ťiangu alebo Buriatska? Lebo ak chcete „silnú Európu“ v garde s USA, Čínou a Ruskom, napokon prídete sem.
A ešte aj my prajní sme dnes trochu zdráhaví. Niežeby sme nechceli byť v jednom skoroštátnom celku s Nemeckom a Francúzskom. Ale keď už by sa na taký typ integrácie podujali, prečo by v takom celku po čerstvých skúsenostiach chceli oni nás?
