Ministerke nekultúry Martine Šimkovičovej môžeme byť nakoniec aj vďační. Svoj nepochybný talent dáva neúnavne do služieb spoločnosti, aby aspoň raz týždenne ukázala čosi ako odvrátenú stránku ľudskej bytosti. Síce to asi netuší, ale poskytnúť čo najdokonalejší obraz podlosti, nízkosti, zla a primitívnosti sa pokúšali mnohí umelci, hoci zväčša nie na sebe a vo svojom reálnom živote.
K „ľudskej“ stránke jej vyjadrení o psychiatrických pacientoch sa povedalo azda už všetko. Mnohí ľudia sa empatizovali s danými zamestnancami Bibiany do tej miery, že zverejnili svoje vlastné skúsenosti so zdravotnými problémami, diagnózami, terapiami a so spokojnejším životom vďaka lekárom a medicíne.
Na Slovensku ma vyhadzovali, v zahraničí to chápu. Ako sa pracuje ľuďom s psychickými poruchami? Čítajte Za to im patrí vďaka. Teraz by bolo skvelé, keby jej čin ohodnotili napríklad ombudsmani či iní právnici. Nejaká hlásna trúba dala najavo názor, že právne je to v poriadku, keďže Šimkovičová nezverejnila mená, ale to je omyl.
Informácie o zdravotnom stave sú totiž prísne súkromné, ako také chránené viacerými zákonmi a nikto druhý nemá právo baštrngovať s nimi vo verejnom priestore tak, ako to neomalene spravila Šimkovičová.
Ministerka nemala ani zdanlivé právo oznámiť verejne, že existujú zamestnanci Bibiany s akoukoľvek diagnózou. O hlúpom pokuse interpretovať tieto skutočnosti ako prekážku práce s deťmi ani neskúšajme hovoriť. Naopak, hovoriť musíme o evidentných hendikepoch Martiny Šimkovičovej pri vykonávaní funkcie.
V skutočnosti si mala akékoľvek informácie tohto typu nieže nechať pre seba, ale okamžite na ne zabudnúť. Nemá totiž ani právo oboznamovať sa s nimi, a to platí aj pre jej kamarátku „Skicé“ Petru Flach.
Ministerka sa síce nazdáva, že je neobmedzenou panovníčkou zúboženého rezortu kultúry, ale ani napriek silným možnostiam štyri roky tam bašovať jednoducho nesmie takéto informácie zneužiť pri politickej práci, o čo presne sa pokúsila.
Chcela totiž len diskreditovať pracovníkov, ktorí sa zapojili do kultúrnych protestov, nič viac.
Tejto garnitúre nie je nič sväté. Mnohí síce vystavujú na obdiv svoj alkoholový abúzus, s čím tiež zvyčajne pomáha psychiatrické odvetvie, ale ako sa dá odpáliť politického protivníka pomocou informácií zo zdravotníctva, si už vyskúšali na bývalom poslancovi PS Tomášovi Hellebrandtovi.
Robert Fico bol prvý, kto informoval, že nemocnica v Žiline podala na poslanca trestné oznámenie pre neoznámenie infekčnej choroby. Bola to bublina, Hellebrandt sa trestného činu nedopustil. Zato však prišiel o mandát, celá krajina sa dozvedela jeho súkromné informácie a spolok opilcov na hradnom kopci o tom nejaký čas veľmi hnusne žartoval.
Odpoveď na otázku, či za to niekto pykal, je jasná.
