Autor je sociológ
Bez zručnosti, ktorej sa hovorí „technológia moci“, by sa vodcovské elity nedostali do vrcholových pozícií v politike. Populistickí lídri hrajú na emócie, pretože zaberajú. Negatívne predovšetkým, pretože mobilizujú.
Mobilizujú voličov, ktorí sa cítia opustení a bezmocní zoči-voči hmotnému nedostatku, subjektívnemu vnímaniu kvality vlastných životov, cítia sa zranení a tak podobne. Svoju rolu hrá, samozrejme, aj individuálne hlupáctvo a kolektívne šialenstvo.
Hovoriť o kolektívnom šialenstve „tu a teraz“ znamená predovšetkým hovoriť o jeho globálnych zdrojoch, napríklad klimatická a migračná kríza, násilné geopolitické konflikty, kultúrne vojny a podobne.
Partner aj protivník
Postaviť sa týmto výzvam čelom je podmienkou prežitia aj alfou a omegou dôstojného života a smrti. Jedno aj druhé by malo patriť medzi základné ľudské práva. Partnerom, ale aj protivníkom inštitucionálnej moci je občianska spoločnosť, pozitívny občiansky aktivizmus.
Občiansky aktivizmus je pestrý rovnako, ako je pestrá spoločnosť rozdelená napríklad na mesto verzus vidiek, generácie, pohlavia, náboženstvá, politické ideológie.
Ideálna vláda nikdy neexistovala, neexistuje a existovať nebude. Napríklad dnešná slovenská je pre zhruba polovicu voličov neznesiteľná a pre druhú naopak.
Zmyslom občianskej spoločnosti je slobodná diskusia, nech je akokoľvek konfliktná, aktívna účasť na riešení problémov. V istých hraniciach, samozrejme.
Aktívnou účasťou sa myslí aj (!) dialóg. S fanatikmi extrému a davmi vrátane virtuálnych nie je možný. Inak platí právo protestovať, rebelovať, byť proti.
Ak protesty majú mať zmysel, majú byť o vecných problémoch, pretože cez náboženské a politické viery nechodí vlak.
Myslíme hľadanie alternatívnych riešení vecných problémov konsenzom a bez negatívnych emócií. Napríklad starým dobrým brainstormingom.
Takýto dialóg môže byť globálny, civilizačný, vnútroštátny, lokálny. Predpokladá jednoduché postupy a moderáciu. Cieľom je mobilizácia ľudí do akcie.
Aktérmi sú moc, médiá, vecní znalci a verejnosť reprezentovaná (kultúrne, generačne, genderovo...) diferencovanou občianskou spoločnosťou.
Tri scenáre – dva strednodobé a jeden dlhodobý
Rok 2024 bol rokom protestov. Na Slovensku sa týkali primárne zahraničnej politiky a kultúry, všeobecne štýlu politiky.
Roky 2025 a ďalšie budú o hľadaní cesty do alternatívnych budúcností. Aj za predpokladu, že v roku 2025 alebo 2026 prebehnú parlamentné voľby, v krátkodobom horizonte netreba čakať radikálne zmeny. Položia však základy pre strednodobý a možno aj dlhodobý vývoj.
Scenár nacionálno-izolacionistický (trumpovsko–orbánovský) znamená postupný rozklad EÚ a eróziu NATO. Dominancia bilaterárnych paktov, kultúrna autonómia, medzinárodné vzťahy formované ako biznisové, centrálna moc preberá kuratelu nad medzinárodnou, fiškálnou, bezpečnostnou..., ale aj kultúrnou regionálnou politikou.
Vzniká multipolárny svet, ako by si ho prial a praje Putin, v čom mu Orbán a Trump snaživo pomáhajú. Fico a podobní sú iba prisluhovači.
Scenár „civilizačnej“ spoluprácec znamená kultiváciu euroatlantickej spolupráce (EÚ a NATO) vrátane rozširovania ich členstva, posilňovania paktu o spoločnej bezpečnosti, obchode, ochrane prírody atď. EÚ ako jedno z globálnych impérií vyznáva politiku liberálnej demokracie, sprevádzanú decentralizáciou moci. Globálna stabilita bude vecou globálnych stratégií, čosi ako Rímsky klub II, s významným presahom do politiky aj na úrovni členských štátov.
Podľa scenára globálnej spolupráce (normatívneho) ľudstvo pochopilo vzájomnú odkázanosť a zodpovednosť za prežitie. V politickej agende rastie rola problémovo orientovaného prístupu a participatívnej demokracie. Ľudstvo kladie dôraz na dôstojnosť života a smrti živých bytostí. Súvisí s tým aj dôraz na kreativitu a duchovno.
Kultúra nenásilia
Idea participatívnej demokracie nemá oporu v empirickej skúsenosti. Bol, je a bude to večný zápas.
Morálna dilema znie: Ide to aj bez násilia? A odkazom pre pozitívny občiansky aktivizmus je situačne zakotvená aktivita priebežne aktualizovaných sietí a akcií.
Štátne (národné) celky posilňujú svoj vojenský potenciál, vodcovské elity preferujú kultiváciu záujmov elektorátu, pozitívne naladená občianska spoločnosť je konfrontovaná s davmi (aj s virtuálnymi) a často aj s politickou mocou, čo je popri mobilizácii elektorátu smerom k riešeniam spoločenských problémov jej primárny údel.
„Duch doby“ sa mení periodicky podľa civilizačných cyklov (asi dve generácie) alebo počas vyhrotených kríz. Aktuálne sú v hre dva modely: rusko-ukrajinská vojna („Keď nám nepomôžu druhí, nebudeme“) a Izrael („keď si nepomôžeme sami, nebudeme“).
Ideálnou métou je narastajúca rola kultúry nenásilia (ako globálny étos), ktorá sa rodí v permanentnom dialógu (aj cez ploty). Pred občiansku spoločnosť to kladie prekérnu úlohu: vtiahnuť do dialógu aj extrém a hlupáctvo, vyjednávaním a silou.
Sila občianskej spoločnosti s pozitívnym naladením spočíva v schopnosti meniť politiku nadkritickým množstvom ľudí na nohách a schopnosťou generovať do politických pozícií najlepších.
V prvom prípade hovoríme o zhruba piatich percentách populácie, v druhom o úspešných demokratických voľbách.
A rola kritických intelektuálov? Písať, rozprávať a konať tak, aby ich reči a skutky dokázali ľudí zdvihnúť zo stoličiek pre uskutočňovanie dobrých, všeobecne prospešných politík.
Bedeker na to neexistuje. Naopak, keď sa objaví niekto, kto o sebe tvrdí, že pozná cestu k šťastnej budúcnosti pre všetkých, treba zbystriť pozornosť.
Nejaký papaláš súčasnej slovenskej vlády vyhlásil na konto opozície a občianskej spoločnosti zhruba toto: „Vyhrajte voľby a potom hovorte.“
„Bež do riti, chlape,“ pomyslel som si pri čítaní tých slov, „to by sa ti tak hodilo, aby si celé volebné obdobie mal naše životy za rukojemníkov.“
