Myšlienka, že Herbert Kickl poskladá novú rakúsku vládu, nepatrila medzi najpríjemnejšie očakávania posledného obdobia. Nechýbalo veľa a Rakúsko by sa v utorok bolo zobudilo do novej hnedej reality. Napokon, vybralo si ju vo voľbách a vybralo by si ju znova (a ešte o čosi rozhodnejšie).
„Ľudový kancelár“, ako sa Kickl sám tituluje a jednoznačnejšie by sa prihlásil do svojho tábora, už len keby nosil odznak „Je suis Hitler“, však nemá dostatok hnedých kamarátov, aby vytvoril ďalšiu stredoeurópsku proputinovskú baštu. Najmä sociálni demokrati ochotní premeniť sa podľa potreby na krajnú pravicu sú v Rakúsku nedostatkový tovar, ale vlak nakoniec nešiel ani cez ľudovcov.
Záľuby v okopávaní Európskej únie a šírení konšpirácií tak nebude Kickl pestovať v pozícii spolkového kancelára, len z opozície. To však neznamená, že si netreba ďalej všímať odraz celosvetových tendencií vyberať si v demokratických voľbách autoritárskych vodcov.
Drobných rozdielov je viac.
