Autor je sociológ
V posledných dňoch vyvolal aj v slovenskom prostredí záujem článok Davida Leonhardta v New York Times o tom, prečo „v časoch pravicového populizmu víťazia v Dánsku liberáli“.
Leonhardt upozorňuje, že v Dánsku sa krajnej pravici (či už Dánskej ľudovej strane, alebo Dánskym demokratom Inge Støjbergovej) nedarí predovšetkým preto, že vládnuce strany zaujali veľmi tvrdý postoj voči migrácii – podarilo sa im tak krajnej pravici odobrať jej najsilnejšiu zbraň.
Receptom pre európskych a amerických antipopulistov by teda mohlo byť, aby sa stali migračnými jastrabmi. Ako bývalý akademický migrant, ktorý dva roky pôsobil na Kodanskej univerzite, by som k tomu dodal pár viet.
Tvrdé zákony
V prvom rade, dánska migračná politika aj vnútorné zákony sú naozaj tvrdé – a to často neúmerne. Pomerne známe sú zákony proti ghettoizácii, ktorými sa v súčasnosti zaoberá Súdny dvor EÚ.
V niektorých prípadoch umožňujú až búranie obytných blokov, v ktorých žije viac ako 50 percent obyvateľov „nezápadného pôvodu“ (práve táto časť legislatívy je najproblematickejšia a týka sa aj druhej generácie prichádzajúcich). Nezriedka sa stalo, že o domov prišli aj bežní obyvatelia dánskych miest, ktorých domovy boli označené ako „ghettá“.
Ďalším zákonom, ktorý je o čosi menej známy, je takzvaný šperkový zákon. Dánskej polícii umožňuje skonfiškovať majetok nad 10 000 dánskych korún (zhruba 1340 eur) od prichádzajúcich utečencov a migrantov (v roku 2022 spravilo Dánsko výnimku pre prichádzajúce Ukrajinky a Ukrajincov).
Inak povedané, dánsky prístup k migrácii je nielen tvrdý, ale podľa výskumníčky Selmy Hedlundovej hraničí až s násilnou asimiláciou. Treba povedať, že je to v súlade s hodnotami dánskej spoločnosti, medzi ktoré patrí aj vysoká miera konformity.
A dánsky prístup je realistický aj vďaka tomu, že krajina susedí s inými bohatými štátmi, napríklad s Nemeckom, ktoré prichádzajúcich prijmú.
Sociálna politika proti krajnej pravici
Leonhardtov článok nie celkom správne dánsku vládu označuje ako liberálnu. V Dánsku spolu s liberálnymi Umiernenými a Dánskou liberálnou stranou vládnu ako najsilnejšia strana Sociálni demokrati.
Práve dlhodobý sociálnodemokratický rozmer dánskej politiky je druhým dôležitým zdrojom neúspechu krajnej pravice, o ktorej sa hovorí oveľa menej. Dánsko má aj vďaka nemu dlhodobo veľmi pevný sociálny systém, ktorý stojí na princípoch takzvanej flexicurity, teda kombinácii flexibilných pracovných úväzkov a vysokých investícií do kvality pracovného trhu a zamestnanosti (Dánsko dáva až 1,5 percenta HDP na podporu zamestnanosti).
Istotu na pracovnom trhu dodáva aj mimoriadne vysoká odborová organizovanosť (okolo 70 percent). Ruka v ruke s tým idú vysoké sociálne výdavky aj vysoké investície do verejnej infraštruktúry (vrátane škôl a škôlok).
Na rozdiel od zvyšku kontinentu, kde sa sociálna politika sústredí na seniorov, je sociálny systém v Dánsku (a v Škandinávii všeobecne) výrazne orientovaný na mladých, napríklad prostredníctvom aktívnej politiky bývania. Napokon i preto je Dánsko známe svojimi vysokými daňami, prostredníctvom ktorých financuje sociálny kontrakt.
Práve spoľahlivá záchranná sieť a vysoká miera istoty oslabujú v Dánsku potenciál pre krajne pravicovú politiku. Medzi zdroje neliberálnych revolt, ktoré dnes zažívame, totiž patria práve ekonomické neistoty a pociťované nerovnosti, či už vnútri krajín, alebo medzi nimi.
Oslabujú dôveru v štandardnú politiku a prospievajú radikálnym riešeniam, majoritárskej politike aj pokusom o vyväzovanie sa z nadnárodných štruktúr ako EÚ, ktoré majú voliči tendenciu viniť zo stavu vecí.
Namiesto problematickej migračnej politiky (ktorá nielen živí domáci rasizmus, ale často vychádza z chybných predpokladov, napríklad o kriminalite utečencov), by sme sa preto mohli v Dánsku inšpirovať skôr sociálnou a zamestnaneckou politikou. Namiesto boja s krajnou pravicou jej vlastnými prostriedkami treba uvažovať nad tým, ako vybudovať to, čo nemecká ekonómka Isabella M. Weber nedávno nazvala antifašistickou ekonomickou – a sociálnou – politikou.
