Autor je sociológ
Neverím, že petície adresované súčasnej vláde a osobne premiérovi Robertovi Ficovi majú zmysel. Neverím ani, že súčasné protestné zhromaždenia, okrem toho, že poskytujú ilúziu imunity proti šialenstvu, ktoré vládne v politike a spoločnosti, majú nejaký výraznejší efekt.
Čo teda potrebujeme? Hlavne prípravu na situáciu po najbližších voľbách – zostavovanie tieňového kabinetu, zviditeľňovanie jeho lídrov, jasný postoj k ohniskám súčasných vecných problémov a tak podobne. Teda tvorbu scenárov riešení vecných problémov.
Napríklad: má už opozícia a občiansky sektor konkrétnych kandidátov do straníckej politiky? Sú ľudia pripravení vzdať sa časti svojich príjmov na posilňovanie obranyschopnosti štátu? Pripravuje niekto zmeny vo financovaní politických strán?
Heslo pre zajtrajšok: Make human being great again. Červené šiltovky by tiež bodli. Veď aj Trump má občas dobré biznisové nápady, len tento by šiel do nákladov činnosti občianskej spoločnosti. Iba ona je totiž garantom, že sa moc neodtrhne z reťaze.
Protesty sú tiež fajn. Ako udržiavanie ľudí v strehu a na nohách, napríklad. Vlastne, kde inde sa zviditeľňujú lídri pre štandardnú stranícku politiku? Iba by nemuseli začínať rovno vo vláde a v parlamente. Lokálne štruktúry moci sú dobrá prípravka.
Medzičasom sa svet otriasa v základoch a Slovensko s ním. Ako inak? Málokto tuší, ako to dopadne. Najmä keď sú pri moci nepredvídateľní ľudia – tam i tu. Kdesi ďaleko za horizontom sa možno začnú odznovu písať dejiny, keď prežijeme.
V optimistickom scenári – keď prežijeme civilizovane –, sa dnešná epocha zapíše ako takzvane prechodná. Prechodná v zmysle, ako ho opísal Luigi Zoja v knihe Paranoia s podtitulom Šílenství, které píše dejiny (Praha 2024). Myslel tým hlavne šialenstvo davov.
Šialenstvo davov má aj mytologický odkaz na stredovek. Hovorím o legende, ktorú poznáme pod českým názvom Krysař. K názvu sa dnes žiada pridať „a jeho nadháňači“.
Myslím nimi panoptikum ľudí, ktorých by slovenský čitateľ vedel vysypať kopec z rukáva.
