Autor je bývalý veľvyslanec
Na historický summit EÚ, ktorý má riešiť strategické otázky bezpečnosti nášho kontinentu, ide Robert Fico ako predseda vlády členského štátu, ktorý sa nachádza v tomto spoločenstve v ťažkej izolácii.
Veď Bratislavu v roku 2024 nenavštívil ani jediný ministerský predseda, zmrazená bola spolupráca vo V4, nekonalo sa žiadne oficiálne stretnutie s poľským premiérom Donaldom Tuskom, spolupráca s najbližším štátom – ČR – bola vážne pošramotená.
Premiér nebol pozvaný ani na parížsky, ani na londýnsky summit, ktoré reagovali na dramatické zmeny v medzinárodnej politike a európskej bezpečnostnej architektúre po zmene kurzu USA. Slovensko ostalo bokom, nie je oň záujem, prestalo byť relevantným hráčom v EÚ, stratilo neformálny vplyv a u partnerov vyvoláva údiv, prečo koná proti vlastným existenčným záujmom.
Túto zlú situáciu nemohli vykompenzovať ani premiérove návštevy v Číne, Rusku a USA.
Mierový marketing
Je to výsledok takmer úplného podriadenia zahraničnej politiky Slovenska získavaniu a udržiavaniu radikalizovaných voličov Smeru a ďalších vládnych strán realizáciou hesla „ani náboj na Ukrajinu“.
Tento slogan vyjadruje falošnú túžbu po mieri, založenú na cynickom predpoklade, že ak Ukrajina prestane dostávať od EÚ a USA zbrane, skončí sa „vzájomné zabíjanie Slovanov“, pretože nebude mať čím bojovať a bude nútená rokovať o mieri. Inými slovami – kapitulovať pred požiadavkami agresora. Na adresu ruského prezidenta sa pritom žiadne mierové apely nevysielali a nikdy nebol za brutálne vedenie vojny predmetom kritiky.
Týmto „mierovým“ marketingom sa podarilo demoralizovať veľké množstvo slovenských voličov, ktorí dnes podporujú ruského agresora, nenávidia jeho obeť – Ukrajincov – a tešia sa, že Volodymyr Zelenskyj, ktorého nemôžu vystáť, bude porazený.
V mene tohto konceptu „mieru“ sa Fico po boku Viktora Orbána postavil do zásadnej opozície proti ukrajinskej politike EÚ. Jej inštitúcie a vlády členských štátov opakovane nazýval vojnovými štváčmi, pričom ich obviňoval, že pokračovaním vojenskej podpory štátu brániaceho svoju existenciu sú zodpovedné za pokračovanie vojny.
Zo všetkých týchto a ďalších dôvodov je izolácia Roberta Fica medzi európskymi lídrami pochopiteľná. Po jeho decembrovej návšteve Kremľa mu definitívne prestali dôverovať. Stal sa pre nich Putinovým agentom.
Ich pozornosti neušlo ani jeho škodoradostné komentovanie zvratu v rokovaniach Trump – Putin ako porážky Ukrajiny a EÚ 3 : 0 na sety, ani jeho vystúpenie na krajne pravicovej CPAC, kde opäť tvrdil, že Putin mal na vojnu „vážne dôvody“.
