Autorka je výskumníčka Amnesty International Slovensko
Bezdomovectvu žien a samoživiteliek s deťmi v bytovej núdzi sa dostáva celosvetovo poznateľne menej pozornosti. Nejde pritom len o pozornosť verejnosti a médií, ale aj úradov a sociálnych služieb.
Situácia na Slovensku je podobná . Ženy bez domova a samoživiteľky s deťmi v bytovej núdzi často žijú v prechodnom alebo nevyhovujúcom bývaní (napríklad v preplnených bytoch, útulkoch alebo ubytovniach). Ostávajú tak v takzvanom skrytom bezdomovectve a politiky štátu ich situáciu reflektujú veľmi nedostatočne.
Zo všetkých ľudí bez domova zaznamenaných v Sčítaní obyvateľov, domov a bytov 2021 (ďalej sčítanie) je pritom 39,3 percenta žien. Ženy zažívajúce bezdomovectvo podľa zahraničných výskumov čelia väčším rizikám spojeným so zhoršením zdravotného stavu v porovnaní s mužmi a sú vo väčšej miere ohrozené násilím vrátane fyzického, sexualizovaného a rodovo podmieneného násilia.
Skúsenosť s násilím počas života bez prístupu k bývaniu pritom zažili takmer všetky ženy v uskutočnených výskumoch. Špecifické dáta o násilí na ženách bez domova Slovenská republika nezbiera a nevyhodnocuje.
Chýbajú dáta
Štatistiky o násilí nie sú na Slovensku jedinými chýbajúcimi dátami o ženách zažívajúcich bezdomovectvo. Hodnotné a cielené verejné politiky v sociálnej oblasti a v oblasti bývania by mali vychádzať z kvalitne zozbieraných a vyhodnotených dát o počte ľudí v bytovej núdzi a ich potrebách.
Na to, aby sa dali zaviesť účinné opatrenia, treba poznať aj dáta o špecifických skupinách, akými sú ženy zažívajúce bezdomovectvo alebo samoživiteľky v bytovej núdzi. Slovensko takéto dáta nezbiera a nevyhodnocuje napriek tomu, že štát podľa medzinárodného práva takúto povinnosť má. Dáta zo sčítania poskytujú len nepresný a necelistvý obraz, keďže neobsahujú informácie o všetkých ľuďoch v situácii bezdomovectva a nereflektujú problémy, s ktorými sa ľudia v bytovej núdzi stretávajú a ako ich ovplyvňuje život bez domova.
Podľa dostupných dát sú chudobou alebo sociálnym vylúčením najviac ohrozené jednorodičovské domácnosti s deťmi (46,4 percenta), za nimi nasledujú domácnosti s viac ako tromi deťmi (37,1 percenta) a ľudia starší ako 65 rokov (36,8 percenta). Dáta zo sčítania tiež ukazujú, že 19,2 percenta ľudí bez domova tvoria ľudia v materskej alebo rodičovskej službe.
Náklady na pokrytie základných životných potrieb medziročne stúpajú už niekoľko rokov. Výška podpory, napríklad v podobe príspevku na bývanie, a medziročný nárast počtu verejných nájomných bytov na Slovensku sú však smiešne v porovnaní s reálnou potrebou rodín ohrozených chudobou a sociálnym vylúčením. Záväzok zlepšovať dostupnosť bývania je pritom zakotvený aj v Programovom vyhlásení vlády.
Generácie žien bez štandardného bývania
Vo výskume Nedosiahnuteľná potreba bývať sa Amnesty International rozprávala s 31 ženami v bytovej núdzi, ktoré žijú v nevyhovujúcich podmienkach segregovaných lokalít alebo v sociálnych službách – primárne v útulkoch pre jednotlivcov a pre rodiny s deťmi. Všetky respondentky pomenovali nedostatok primeraného a cenovo dostupného bývania ako svoj najpálčivejší problém.
S Dianou sme sa rozprávali v čase, keď žila v útulku pre jednorodičov s deťmi so svojimi dcérami a malou vnučkou. O mestské nájomné bývanie sa uchádzala niekoľkokrát, no napriek zamestnaniu jej plat nestačil na dosiahnutie príjmovej hranice stanovenej mestom. Príspevok na bývanie jej k bývaniu v byte nepomohol vôbec, stačil jej len na pokrytie nákladov za útulok, ktoré sa pohybujú od jedného do štyroch eur na deň. Pri snahe dostať sa k bývaniu na komerčnom trhu s nájmami bol pre Dianu prekážkou rasizmus prenajímateľstva. Diana ani jej dcéry a vnučka nikdy nebývali v samostatnom bývaní.
„Moja situácia je taká, že ja chodím od malička po zariadeniach, ešte som takéto bývanie nikdy nemala – že v dome alebo v byte. Bola som v zariadeniach všade, od Považskej Bystrice po Nitru. Teraz som tu už aj s dcérou, ktorá má dieťa. Predvčerom mi mladšia dcéra povedala, že kedy už budeme mať konečne vlastné bývanie. Chcela by mať svoju izbičku, ale hovorím jej: Miluška, ťažké je to s bývaním aj finančne je to moc. No a ešte niektorí si aj vyberajú, že prídu Cigáni, tak povedia, že radšej psa zoberú, viete.“ (rozhovor uskutočnený 16. 1. 2024)
Podľa sociálnych pracovníkov a pracovníčok je tiež problém nájsť prenajímateľa, ktorý byt prenajme samostatnému rodičovi s viacerými deťmi.
Zástupcovia miest a obcí, s ktorými sme sa rozprávali, trvali na tom, že prestupný systém ukotvený aj v celoštátnej koncepcii Bytová politika do roku 2030 pri ukončovaní bezdomovectva funguje. V praxi by to malo znamenať, že domácnosti, ktoré prechádzajú cez jednotlivé štádiá prestupného bývania, by mali postupne a na základe zásluh zlepšovať svoju životnú úroveň.
Realita je však úplne opačná a domácnosti v sociálnych službách zotrvávajú dlhodobo, vracajú sa do nich opakovane alebo dochádza k medzigeneračnému prenosu chudoby a sociálneho vylúčenia. Potvrdili nám to v rozhovoroch odborníčky na ukončovanie bezdomovectva, ako aj sociálni pracovníci.
„V čase sa to mení tak, že teda už nastupuje druhá generácia, teda deti bývalých klientov, ktorí dovŕšili plnoletosť a už majú vlastné rodiny. Takže už aj toto je taký trend.“ (rozhovor so sociálnou pracovníčkou zariadenia pre rodiny s deťmi uskutočnený 17. 7. 2023)
Od straty sociálnych väzieb po stratu rodičovských práv
V útulkoch a iných pobytových sociálnych službách krízovej intervencie môže domácnosť väčšinou zotrvať len určitý čas. V nami navštívených sociálnych službách v Banskej Bystrici, Nitre a Žiline sa toto obdobie pohybovalo od dvoch do piatich rokov. Tieto podmienky pritom nestanovuje zákon, ale samotné sociálne služby. Ich cieľom je dosiahnuť, aby bola domácnosť „motivovaná posunúť sa do lepšieho“. Možnosti pre rodiny s nízkymi príjmami však v zásade neexistujú.
Vo výskume sme sa rozprávali s Leou. Po vypršaní obdobia, ktoré s deťmi mohla stráviť v útulku, musela podľa platných pravidiel útulok opustiť na pol roka. Následne sa do útulku mohla vrátiť. Našla si však bývanie v obci v inej časti Slovenska.
„V útulku môžete byť iba tri roky. Po troch rokoch sa musí akože odísť na pol roka... Ale bolo by to zbytočné, že znova, zase a zase a stále s deťmi takto, takže sa nebudem sem vracať a prenajala som si byt vo [vzdialenej obci]. Len je to veľmi ďaleko, nikoho tam nepoznám a deti tam nechcú ísť. Ani mne sa nechce opustiť mesto a idem úplne do neznáma.“ (rozhovor uskutočnený 16. 1. 2024).
Podľa viacerých respondentiek žijúcich v sociálnej službe, ako aj podľa sociálnych pracovníčok tento typ bývania – spoločné dočasné bývanie v útulku a z toho vyplývajúce neustále zmeny a presúvanie sa z bývania do bývania – je pre ženy a deti veľmi frustrujúci. To následne ovplyvňuje aj ich pocit bezpečia, stability a „domova“.
Vo výskume sme hovorili s deviatimi ženami ohrozenými odobratím detí zo starostlivosti, ktoré v rozhovoroch opísali, aký zásadný vplyv má nedostatok dostupného bývania na ich rodinu – u všetkých respondentiek išlo o problém so zabezpečením bývania, ktoré sa stále zdražuje. Ich mzdy a iné príjmy nestačili a finančná sociálna podpora zo strany štátu je taká chabá, že môže pôsobiť ako výsmech.
„Bývali sme s deťmi u kmotry a jej syna, ktorí teraz v apríli odišli do [zahraničia] pracovať, no ja som potom nemala kde bývať s deťmi. Všade som bývala po ubytovniach, ale už som to nezvládla z toho platu. Aj na ubytovne, aj na stravu, aj na desiaty, tak som bola z toho zúfalá. Aj tie deti. Vonku sme boli celý deň. No čo som mohla, to som spravila pre svoje deti a aj robím stále tak. Zobrali deti do detského domova. Teraz som tu, v útulku, našla som si lepšie platenú prácu v [továrni] a budem sa snažiť nájsť si nejaké bývanie, aby som mohla deti zobrať k sebe.“ (rozhovor s Radkou, ktorá žije v útulku pre ľudí bez domova, uskutočnený 16. 1. 2025).
Problémy spojené so životom v chudobe vrátane problémov spojených s bývaním by nikdy nemali byť jediným dôvodom na odobratie dieťaťa z rodičovskej starostlivosti. Mali by byť vnímané ako signál, že štát nevytvára dostatočné možnosti dostupného bývania a sociálnej podpory.
Ignorancia problém iba zhoršuje
Bezdomovectvo rodín s deťmi na Slovensku je pritom problémom, ktorý nikdy nebol prioritou na úrovni vlády, hoci odborníctvo naň roky upozorňuje. Túto neprijateľnú situáciu nemožno naďalej hrubo ignorovať aj v kontexte záväzkov vyplývajúcich zo schválenej Koncepcie prevencie a ukončovania bezdomovstva.
Amnesty International vyzýva štát, ako aj mestá a obce, aby zosúladili všetky svoje politiky s ľudskými právami. Dlhoročné ignorovanie bezdomovectva samostatných matiek s deťmi je neprijateľné. Dodržiavať ľudské práva na všetkých úrovniach štátu a spoločnosti je povinnosť, nie voľba. To znamená, že ukončiť bytovú núdzu je povinnosť, nie voľba.
Úspešné príklady zo zahraničia ukazujú, že v prípade, že sú politiky postavené na rešpektovaní ľudských práv, je ukončenie bytovej núdze nielen možné, ale aj efektívne.
Štát musí z práva na bývanie urobiť skutočnú prioritu, vyčleniť na to dostatočné zdroje, systematicky implementovať opatrenia, ktoré sú v súlade s ľudskými právami, poskytnúť samosprávam viac zdrojov či podpory.
Správa Amnesty International Nedosiahnuteľná potreba bývať sa komplexne venuje porušovaniu práva na primerané bývanie na Slovensku. Porušovanie tohto práva vyplýva najmä z nedostatočnosti politík a existujúcich opatrení v oblasti dostupnosti bývania na úrovni štátu a samospráv, nedostatočného príspevku na bývanie a spoliehania sa na sociálne služby ako náhradu dostupného bývania.
