Autorka je urbanistka a členka OZ Znepokojené matky
Klince, ruže, gerbery, blahosklonné priania k nášmu „sviatku“. Medzinárodný deň žien je však dňom, keď by sme si všetci mali spomenúť, že sa stále musíme aktívne snažiť o rodovú rovnosť – príjmovú rovnosť, rovnosť príležitostí či reprodukčné práva. Nerovnosť žien sa však týka aj plánovania miest.
V dobre navrhnutom meste
Napríklad v mobilite existuje špecifické správanie podľa rodu: muži viac jazdia autom, väčšinou len do práce a naspäť. Ženy vo väčšej miere využívajú verejnú dopravu a chodia pešo, majú zložitejšie trasy ako muži. Až tretinu všetkých ciest tvoria presuny súvisiace so starostlivosťou: sprevádzanie detí, nákupy, pochôdzky, návštevy s cieľom starostlivosti o príbuzných.
Expertka z Viedne: Zlé mestské plánovanie je rovnako drahé ako dobré Čítajte Ako to máte vy? Musíte aj vy po práci vyzdvihnúť deti zo škôlky, zo školy, zaviesť na krúžky, následne stihnúť poštu, lekáreň, navštíviť starých rodičov, vyzdvihnúť dieťa z krúžku, cestou domov sa zastaviť na ihrisku a ešte zájsť na nákup? Ako sa dá toto všetko zvládať každý deň?
Dá sa to, pokiaľ žijete v meste, ktoré je dobre navrhnuté s ohľadom na vaše potreby. Tak máte všetky služby blízko, aby ste sa mohli pohybovať bez bariér, bezpečne a komfortne pešo, s kočíkom, na bicykli aj kvalitnými spojmi MHD.
No málokedy je to tak.
Potreby žien sa málokedy zohľadňujú pri zbere, vyhodnocovaní dát a pri tvorbe a implementácii politík. Naše mestá a dopravné systémy sú zväčša navrhnuté mužmi v produktívnom veku a vo veľkej miere zanedbávajú potreby ostatných členov a členiek spoločnosti (bábätiek, školopovinných detí, matiek, ľudí so zdravotným znevýhodnením, rôzneho etnického a sociálneho pôvodu, LGBT+ ľudí, senioriek a seniorov).
Dôsledkom tohto nerovného nastavenia je ďalšie znevýhodnenie žien. Vyčerpanosť spôsobená nevhodnou infraštruktúrou znemožňuje ženám napríklad angažovať sa vo verejnom živote.
Mnohí muži nechcú prísť o svoje privilégiá jazdiť rýchlo autom po meste alebo parkovať zadarmo, snažiac sa o udržanie statusu quo.
Ženy sa v tejto diskusii cítia ohrozené pri snahe aktívne sa ozvať. Často znižujú svoje potreby, aby nepôsobili ako problémové alebo náročné.
Staromestská ako príklad
Konkrétnych príkladov by sme mohli nájsť množstvo, no takto na MDŽ som si spomenula na ruže, ktoré nedávno vysadili v stredovom páse na Staromestskej ulici v Bratislave. Bude to iste krásne – kochať sa ružami uprostred štvorprúdovky.
Staromestská ulica v Bratislave je vnímaná predovšetkým ako dopravný priestor. Nemôžeme sa tomu čudovať, práve tak bola aj koncipovaná – ako štvorpruhová cesta s parametrami rýchlostnej cesty a s minimalizovaním akýchkoľvek prvkov, ktoré by motorizovanú dopravu mohli brzdiť.
Preto je v súčasnosti šoférom umožnené rozbehnúť sa na križovatke na Kollárovom námestí a bez prerušenia prejsť až do Petržalky. Dopravnej funkcii musela v čase výstavby (1972) ustúpiť pôvodná historická štruktúra mesta vrátane viacerých budov, ulíc, dvorov, zelene. Pôvodní obyvatelia boli vysťahovaní, komunity zničené.
Tejto ceste ustupujeme doteraz – najmä ľudia, ktorí sa pohybujú pešo alebo na bicykli. Cez Staromestskú ulicu nie je možné prejsť priechodom pre chodcov. Na to, aby im bol umožnený pohyb, bol postavený podchod a nadjazd, po ktorom jazdia aj autá a električky.
Z pohľadu maximalizácie efektivity automobilovej dopravy po meste je takéto riešenie výhodné, ale pre ostatných je toto riešenie bariérou, zdržaním, nepríjemnosťou.
Podchod a nadchod sú zdržaním a zvýšenou námahou pre všetkých, no pre zraniteľné skupiny je táto bariéra ešte výraznejšia. Matka s dieťaťom v kočíku musí pri potrebe prejsť na druhú stranu použiť nadchod, obísť bariéru niekoľkominútovou obchádzkou, na ktorej ju čakajú ďalšie prekážky, dokonca musí kráčať po ceste pomedzi autá.
Človek na invalidnom vozíku sa musí spoliehať, že schodisková plošina bude práve fungovať, a čaká ho zdĺhavý a nekomfortný presun. Ľudia, ktorí majú boľavé nohy, barly, batožinu, bicykel, kolobežku a pod., môžu zažívať bolesť, vyčerpanie, musia vyvinúť viac energie. A nejde len o fyzickú podstatu.
Niektorí ľudia, napríklad ženy, LGBTI+ ľudia, cudzinci a iné marginalizované skupiny, pociťujú strach využiť podchod, najmä vo večerných hodinách.
Čo potrebujeme namiesto ruží
Mimoúrovňové priechody boli v 20. storočí, v čase, keď sa v plánovaní dominantne preferovala automobilová doprava, vnímané ako logické riešenie. Dnes sú v mestách, ktoré aplikujú inkluzívne, rodovo citlivé plánovanie a podporujú rozvoj udržateľnej mobility, identifikované ako bariéry, ktoré postupne odstraňujú.
Preto je namieste otázka, kedy sa aj Bratislava stane mestom, ktoré napraví tieto chyby a bude bariéry odstraňovať, a nie iba ich kozmeticky skrášľovať a prekrývať.
Potrebujeme citlivé plánovanie, ktoré sa zaujíma o to, kto mesto využíva, akým spôsobom a čo potrebuje. Na začiatok by napríklad bolo vhodné vybudovať svetelne riadený priechod pre chodcov, aby sa všetci mohli pohybovať normálne po ulici, v rovnakej úrovni ako vodiči áut a nenútili ľudí chodiť podzemím alebo robiť dlhú obchádzku.
Namiesto ruží by sme mohli pestovať hodnoty ako starostlivosť, záujem, spolupráca. Zídu sa pri plánovaní verejných priestorov a aj celkovo, ak chceme vytvoriť spravodlivú, udržateľnú a inkluzívnu spoločnosť.
Rovnosť a lepší svet, po ktorom túžime, sa začína na chodníku, keď kráčame na zastávku.
