Autor je predseda Banskobystrického samosprávneho kraja
Minulý rok skraja leta nám v kraji odchádzali do dôchodku dvaja pneumológovia. Bez lekára a v neistote sa mali ocitnúť stovky pacientov.
Po konzultáciách so špecialistami sme v predstihu zostavili pre ministerstvo zdravotníctva akýsi akčný plán nevyhnutných krátkodobých a strednodobých opatrení, ako predísť možným tragédiám a postupne obsadiť chýbajúce miesta.
Najjednoduchšou zo zmien bolo predĺženie obdobia predpisovania liekov všeobecnými lekármi pre stabilných chronických pacientov. Podarilo sa a bol som vďačný bývalej ministerke, že to stihla. Trvalo to však takmer pol roka.
Druhé podstatné opatrenie, ktoré by zvýšilo šancu dostať do chýbajúcich ordinácií nový personál, bola úprava katalógu výkonov, lebo podľa platného a v súlade so zákonom (rozumej: bez de facto nelegálnych poplatkov) napríklad taká pneumologická ambulancia vyžiť nemôže.
Sľúbili to do konca kalendárneho roka. Nestalo sa dodnes. Nový termín je stále neznámy.
Strán je dosť, ale diskusia chýba
Niekto si povie: a čo je na tom? Pol roka, rok aj desať. Bežná vec v našej republike. Aj oveľa horšie býva. Ja na to poviem, že sú veci zložité, aké sa nedajú vyriešiť, opraviť, zmeniť zo dňa na deň.
Lenže napríklad v tomto konkrétnom prípade prvá zmena takou zložitou nebola a tá druhá sa zasekla nevedno prečo. A toto vnímam ako problém. Niežeby sa nič nehýbalo, lenže pričasto neodôvodnene nekonečne dlho alebo nastáva druhá krajnosť: z večera do rána a bagrom.
Minulý mesiac sme spolu s niekoľkými primátormi a starostami založili iniciatívu Stred. Nie každý nám uveril, že nezakladáme politickú stranu, len sa nechceme zmieriť s vecami, na ktoré si nechceme zvykať. Budeme o nich hovoriť, navrhovať, možno aj provokovať alebo kričať.
Zdá sa nám, že politických strán máme dosť, ale chýba nám zdravšia verejná a politická diskusia o politikách, teda povahe a kvalite verejných služieb pre ľudí, čo je pôvodným zmyslom politiky.
Dnes sa totiž verejná politická diskusia venuje z osemdesiatich percent tomu, čo zaujíma odhadom možno dvadsať percent ľudí.
Napríklad o zdravotníctve sa zdanlivo hovorí dosť. Lenže o čom presne?
Pred nejakými tromi rokmi bola hitom „reforma nemocníc“. Nakreslili do tabuľky mapu, koľko kde treba nemocničných lôžok a akých, lenže bez toho, aby autori vedeli, koľko a kedy a akých chceme a budeme mať ambulancií – a ako to aj reálne dosiahneme.
Pritom ambulantná starostlivosť má v zdravom zdravotníctve liečiť a vyliečiť štyroch z piatich pacientov. U nás namiesto toho kolabuje a nemocnice ju často aj suplujú.
Nedávno zas boli hlavnou zdravotníckou témou platy lekárov. V nemocniciach. Veď nič proti nim. Lenže v mnohých ambulanciách si na tie platy (a vybavenie a zdravotné sestry) musia „zarobiť“ pomocou nie celkom legálnych alebo aj nesporne nelegálnych, ale tolerovaných poplatkov, lebo inak by im to nevyšlo.
Čo si chceme ako spoločnosť vybrať?
Dve desaťročia zdravotníckeho manažmentu doviedli na väčšine nášho územia sieť ambulancií všeobecných lekárov aj špecialistov do úpadku. Namiesto ich revitalizácie a rozvoja sa v priemere iba znižuje reálna dostupnosť základnej zdravotnej starostlivosti. A to takým spôsobom, ako si ho nepamätá a nezažila žiadna žijúca generácia.
Prečo sa to stalo? Každý povie kus pravdy, ale má to aj spoločného menovateľa: v našom slovenskom zdravotníckom systéme-nesystéme nikto nenesie zodpovednosť prakticky za nič.
Zdravotné poisťovne neprevzali zodpovednosť za zabezpečenie zdravotnej starostlivosti poistencov tak, ako predpokladá zákon (ony tvrdia, že nie). A štát sa ukázal ako slabý regulátor (lebo tak to v reálnom živote zdravotníctva je).
Môžeme donekonečna debatovať o podiele trhu alebo netrhu v zdravotníctve. Alebo si môžeme položiť otázku, či nie je čas prevrhnúť stôl. To znamená dať oveľa viac právomocí a zdrojov na krajskú úroveň. A prestať donekonečna odsúvať spravodlivé, reálne a legálne financovanie ambulantného sektora (tzv.katalóg výkonov).
Vítam, že v poslednom čase sa pohyb v prospech zapojenia krajských samospráv začal. Ale sú aj veci, kde sa dá ísť rýchlejšie. A v niektorých aj poctivejšie.
Sú prekážkou ekonomicky férového katalógu výkonov peniaze? Koľko? A je to viac alebo menej, ako dokážu vlády presunúť bagrom pre niektorú cieľovú skupinu? A čo si chceme ako spoločnosť vybrať: pár desiatok eur v nejakej dávke navyše, lenže onedlho postupne státisíce ľudí v chorobe bez dostupnej základnej zdravotnej starostlivosti? Alebo reálna udržateľná revitalizácia siete ambulancií?
Zatiaľ si vyberáme prvé. Zato bez primeranej verejnej diskusie.
