Autorka je režisérka
Keď sa v prvom roku druhej svetovej vojny začali topiť posledné marcové ľady, umieral vo svojom byte na Boľšoj Pirogovskej ulici Michail Bulgakov. Choroba obličiek ho pripútala na lôžko a z posledných síl pracoval na rukopise Majster a Margaréta, ktorý sa stane jedným z najvýznamnejších diel 20. storočia.
Dej sa odohráva v troch líniách. Diabol v Moskve (kde inde by bol?), láska Majstra a Margaréty a biblická epizóda s Pilátom a Ježišom. Diabol menom Woland je nositeľom karmickej spravodlivosti v bezbožnej a krutej Moskve plnej byrokratov a umelcov slúžiacich zvrátenému nemorálnemu systému.
Hlavné mesto Sovietskeho zväzu je svetom pretvárky, kde kritici zavrhujú diela podľa ideologického diktátu. Ľudia klamú, donášajú, žijú v strachu. Hľadiac na figúrky, ktoré sa neštítia klamstva ani vraždy, dusí nás otázka, kto je vlastne skutočným diablom?
Nadprirodzený cudzinec Woland alebo spoločnosť, v ktorej sa jednotlivci vzdávajú akejkoľvek morálky v mene prežitia? Bulgakov odpoveď pozná.
Diabol nie je za maskou s rohmi ani v metalovej hudbe, je v našej každodennosti, v strašných kompromisoch, ktoré vyhandlujeme so svedomím. Bulgakov tvoril v období stalinizmu, keď bolo umenie pod autoritárskou kontrolou a stohy diel skončili v trezore alebo v plameňoch. Rukopisy nehoria, utešuje diabol Woland Margarétu.
Skutočná literatúra, pravdivé umenie nemôže byť zničené cenzúrou, represiami ani fyzickým zánikom. Slobodu nemožno úplne vykoreniť, vždy si nájde cestu späť do nášho vedomia. Ozajstné umenie má svoju vlastnú osudovosť a je nemožné ho zabudnúť.
Majster, osamelý spisovateľ, ktorý sa usiluje zostať konzistentný v pravdivej tvorbe a zápasí za vnútornú slobodu, je v stalinskom obludnom systéme ničený. Jeho Margaréta je pravdepodobne najsilnejšia ženská literárna hrdinka. Vášnivá, milujúca, odhodlaná na všetko, aj na pomstu: „Zatínam svoje prekliatie do tohto domu, do tejto duše! Môj hnev nech ťa spáli!” Mení sa na čarodejnicu, ozajstnú a pritom súcitnú.
Ak existuje spravodlivé nebo, znesie sa Majstrova duša leto čo leto do šapitó Teatra Tatra, aby hľadel na svoju Margarétu v podaní Zuzany Konečnej v inscenácii, ktorá je vrcholom súčasného slovenského divadelníctva.
Tak ako Margaréta, aj Zuzana prekračuje čokoľvek, čo by sme od slovenskej herečky čakali. Používa telo ako prostriedok umeleckého vyjadrenia, vyzlieka sa donaha, aby sa mohla načisto odpútať od zeme, od všetkého, čo nás sťahuje nadol. V jednom momente sa všetci herci zbavujú zvrškov a vybiehajú do noci, do skutočnej noci v skutočnom svete mimo šapitó a divákom, kruto odsúdeným dívať sa na tú bezbrehú slobodu, nezostáva iné, ako závidieť.
Bulgakov zomrel 10. marca 1940 netušiac, kým sa stane pre svetovú literatúru. V smrti našiel rovnaké vykúpenie, aké daroval Majstrovi a Margaréte. „Pokoj, pokoj... Sen,“ hovorí Margaréta na konci všetkého. „My sme si zaslúžili pokoj.“
