Autorka je spisovateľka
Premiér Robert Fico oslavuje MDŽ. Ženy volá dievčatami a tento rok k storočným hulvátskym lascívnym vtipom pridal aj porekadlá svojho starého otca: „Nemáte veriť psovi, čo spí, Cigánovi, čo niečo sľubuje, a žene, čo plače,“ hovoril v Nitre pri guláši ženám premiér.
Svoje xenofóbne a rasistické žvásty obhajoval upozornením splnomocnenca pre rómsku menšinu na to, že sa chystá vysloviť stereotyp o menšine. Ženy, ktoré sa na oslavách MDŽ v Nitre zúčastnili, pred stereotypom o ženách nevaroval.
Gadžo premiér
Keď moja rómska suseda Lucia potrebovala neurológa, využila som svoje kontakty a opýtala sa profesora Traubnera, či by sa nemohol na ňu pozrieť. Ani sekundu neváhal, dokonca sa potešil, že je Rómka.
Vravel nám, ako bolo v Ilave na obchode, do ktorého sa ako malý chlapec zatúlal, napísané „Židom a Cigánom vstup zakázaný“, a ako vlastne riskoval život, keď doň vošiel. Preto sa potešil, keď som ju priviedla, a vyšetril ju. A aj preto, keď na jednej z besied, ktoré sme spolu mali v pezinskej knižnici, povedal, že katolícka cirkev sa nikdy Židom neospravedlnila, ako praktizujúca katolíčka som sa mu za katolícku cirkev ospravedlnila ja. Obom nám vtedy vyhŕkli slzy.
Keď bolo naposledy sčítanie ľudu, prihlásila som sa k rómskej menšine, hoci nie som Rómka.
Márne náš premiér a jeho smutná proruská kamarila žartujú a ocmugávajú svoje potenciálne voličky, keď tým vinšom urážajú rómsku národnostnú menšinu!
Nebojte sa, Rómky, Cigánky, nitrianskym emdéžet potlachom gadžo premiér so ženami na rok skončí. S rómskou komunitou ani nezačal. Bohužiaľ, nezačal s ňou ani raz zo štyroch období, keď bol premiér.
Nezaujíma ho, že pre rómsku menšinu na Slovensku sa stáva umením slušne žiť a nezblázniť sa z toho.
Pán premiér, Cigánky nemajú na pekné šaty, čo šaty (!). Nemajú na jedlo, lieky, na autobusové lístky, sú staré a choré a možno aj škaredé, nosia veci zo smradľavých vriec, čo im nejakí dobráci prinesú do osád, často nemajú kde zložiť hlavy, umyť sa a zohriať, umývajú riad niekde v reštauráciách, vďačné, že si z toho, čo zvýši, môžu zobrať domov pre decká. Majú tmavú pleť a živoria v osadách v zime a bez jedla, bijú ich muži a ich deti chodia kradnúť drevo do hory. Každý deň urobia zázrak na počkanie a naplnia svojim deťom bruchá.
Hej, ľahšie je o nich žoviálne žartovať, ako neplnia sľuby, oháňať sa debilnými číslami, ospravedlňovať nezáujem nesplnenými sľubmi, akože nič, pravdaže aj s varovaním.
Vy vlastne nič, len nenápadne šírite svoj hnusný hnedý názor na tento svet a želáte si biely svet, len strážite svoj biely slovenský národ zasvinený od rovnakých názorov, ako máte vy.
Tak „Na stráž!“, pán premiér. Týmto ženám každý rok vinšujete tak, že vás a členov vašej nenažratej vlády počujú či vidia rozprávať na televíznych obrazovkách, tak, že im poukazujete svoje obleky či vily alebo hodinky.
(Ktoré ste mali v Nitre? IWC Kurt Klaus v hodnote 20-tisíc eur, Cartier za osemtisíc eur, Raymond Weil za viac ako sedemtisíc eur alebo limitovanú edíciu PRIM Tourbillon TGM za päťtisíc eur?)
Stali sme sa krajinou, kde je mizerný počet žien v politike, kde majú ženy nižšie platy ako muži, kde sú ženy týrané nielen mužmi, ale násilie na nich každý deň pácha naša vlastná, nielen sociálna politika!
Čo ste to urobili so ženami?
Pred týždňom ma Modrania volali na „pracovný výlet“ do Rakúska. Vraj na nákupy. Keď som pred dvoma dňami stretla susedu, pýtala som sa jej, ako sa im výletovalo a čo kúpili.
Boli toť v Hoferi a kúpili „všetko, no všecičko“: pracie prášky, maslo, mäso, v čokoládovni čokoládu, v lete chodia „na uhorky“. Vraj v lete trhy bývajú plné Sloveniek s „kýbľami“, kupujú uhorky, kôpor, ba aj chren, neuveriteľné ceny, takmer za facku. Už to tam vraj poznajú, na jar tam chodia nakupovať jahody.
„Ľudia sú tam milí, poznajú nás, vedia, že kupujeme veľa, nenaťahujeme sa, šak vieš, u nás na Slovensku ženičky vždy zavárali.“
Modrania sa vždy zatárajú do čokoládovne. Teraz pred Veľkou nocou idú na odbyt varné čokolády, na pečenie, maškrty nekupujú, muži pri telke schrúmu aj varnú čokoládu ako jahodu.
O pár dní idú na výlet do Maďarska, tam sa vraj oplatí nakupovať potraviny. A na jeseň do Poľska, tam je lacné všetko, len si treba dať pozor.
Čo ste to so ženami urobili, že namiesto dovoleniek a exotických destinácií či výletov za kultúrou musia naše ženy cestovať s vedrami po Európe, aby si zavarili rakúske jahody či uhorky, kúpili maslo či lacnejší prášok na pranie?
Čo ste to urobili, že ceny v našich veľkých obchodných reťazcoch aj malých obchodíkoch sú také, že sa im oplatí zaplatiť cestovný lístok a brúsiť s cestovnými taškami na kolieskach a vedrami po obchodoch v cudzine a nakupovať lacné potraviny?
Prečo na trhu v Bratislave, kde okrem domácich predávajú aj gazdovia z južného Slovenska, stoja uhorky trikrát toľko ako o pár kilometrov ďalej? Uhorka predsa nie je orchidea, nevyžaduje špeciálnu starostlivosť, len vodu a priväzovať.
Zo Slovákov sa stali žobráci kočujúci po Európe s vedrami. Tým, čo idú na dovolenku, do poslednej chvíle hrozí, že cestovka skrachuje a pôjdu do hája. V horšom prípade odcestujú niekde na letisko alebo ich ubytujú v priestoroch, ktoré v katalógu radšej nezverejnili.
Národ sa zabáva
Sledovať správy znamená motať sa v akýchsi slovných kalkoch, človeku zostáva smutno a smutnejšie, stráca silu aj glanc a radšej telku vypína. Komerčná-nekomerčná, spárená s rozhlasom či odkázaná sama na seba, všade kvitne sprostota. Národ sa zabáva, zabáva a zabáva.
Všade okolo nás ľudia žijú čistejšie a asi aj slušnejšie.
U nás sú platy nízke, a tak so začudovaním a príslovečnou slovenskou pokorou berú Slovenky, staré ženy, naše mamy a staré mamy, tie, s ktorými sa tu akosi prestalo počítať, kýble a mašírujú ako kedysi slovenskí chlapi za robotou, po Európe, aby mohli čakať svoj mančaft pri nedeľnom stole s čokoládovou tortou, jahodovým posúchom, uhorkovým šalátom a rezňom.
Chodia vám tie ženy oblečené na hanbu sveta, nakupujú u Vietnamcov, Číňanov a sekondhendoch to, čo bohaté Európanky vyrazili, zavárajú rakúske uhorky, jedia maďarské maslo, kupujú
poľské potraviny, cukor, soľ, oblečenie.
Ak stretnete niekde v cudzine medzi japonskými turistkami s fotoaparátmi a rúškami na nosoch skupinky unavených žien s opuchnutými nohami a vŕzgajúcimi kýbľami či taškami na kolieskach, prihovorte sa im, ak sa nehanbíte. To sú naše, možno aj vaše, naše či moje príbuzné, prepadli Európu tak po svojom, kupujú potraviny, aby mohli lacnejšie variť a odložiť si peniaze trebárs na lieky.
Pán premiér, to vaše sľuby sú ako v koši voda! Ja keď som sa so svojimi rómskymi susedmi na niečom dohodla, nikdy som sa nesklamala, ale vy svoje sľuby nedodržujete a klamete. Nestojím o vaše lacné vinše, na niektoré ženy ste zabudli, tak ako zabúdate na minulosť každý deň.
A možno dobre, z ich bozkov by ste sa všetci, páni Kaliňák, Blaha, Gašpar aj s pánom premiérom možno vyhádzali! Aj Rómovia majú jedno pekné príslovie: Prd do ohňa nepriložíš!
