Autor je filozof
O tom, že treba zbrojiť, v súčasnosti u nás, ale ani nikde v západnej Európe zrejme nikto nepochybuje – aspoň nie momentálne vládnuca politická sila a vo väčšine prípadov ani politická opozícia.
Niektorí už dokonca otvorene hovoria o nevyhnutnej príprave na vojnu. Ešteže priamo nehovoria o jadrovej vojne, ale „len“ o jadrovom odstrašení či vytvorení jadrového dáždnika nad Európou.
Takéto a podobné slová už berieme prinajmenšom s takou samozrejmosťou, ako sme ešte nedávno prijímali heslo: posilňujme mier! A máme hneď naporúdzi hlavný argument: hrozba Ruska a o ňom predsa tiež asi nik nepochybuje. Tak v čom je problém?
Nuž, predovšetkým tá ľahkosť, samozrejmosť, ako sa dnes o tejto vážnej, možno aj osudovej téme hovorí a píše v mainstreame. A všetkých, čo i len pochybujú o tejto „samozrejmosti“, takmer automaticky označia za „hlásne trúby Kremľa“ alebo za obete proputinovskej propagandy, a to bez toho, aby zároveň odpovedali na otázku, kde vidia hranice takéhoto horúčkovitého zbrojenia a jadrového zastrašovania a ako to povedie k upokojeniu už aj tak napätej medzinárodnej atmosféry. Akoby pochybnosti, a s nimi niekedy priamo spojené obavy a strach, boli v danej situácii len prokremeľské a proputinovské (a teraz možno aj protrumpovské).
Tak tu niekde sme skončili s demokraciou a so slobodnou výmenou názorov. To je však pre mňa ako občana i filozofa neprijateľné, prinajmenšom preto, že vo svete nikdy neexistuje len jedna alternatíva vývoja, a tiež preto, že nič v ňom nie je samozrejmé a o všetkom sa dá, dokonca máme právo, pochybovať.
A tak pozývam čitateľov, ktorí myslenie, poznanie a sám život nechápu ako dogmu, aby zvažovali spolu so mnou pri zbrojení „za“ a „proti“ .
Za zbrojenie
Hlavný argument v prospech zbrojenia, ako som už spomínal, je vojenská hrozba zo strany Ruska (niekedy sa dopĺňa aj Čína). Pochybnosti vo mne vyvoláva fakt, že po troch rokoch vojny sa ruskej armáde podarilo dobyť a udržať sotva dvadsať percent územia Ukrajiny a neviem si predstaviť (aspoň nie v najbližšom čase), že by si vojensky, ekonomicky i ľudsky oslabené Rusko mohlo dovoliť pokračovať vo vojne za hranicami svojho bezprostredného suseda.
Ale je možné, že čo si nemôže dovoliť teraz, bude si môcť dovoliť, po nejakej väčšej prestávke, neskôr. Otázka však potom je, ako bude svet a Rusko vyzerať o niekoľko rokov.
Sem-tam však zaznievajú iné, pravda, v oveľa menšej miere, niekedy až neochotne uvádzané dôvody v prospech zvýšeného zbrojenia. Tak si tu niektoré aspoň pripomeňme.
Napríklad, že v dôsledku rastu zbrojnej výroby rastie hrubý domáci produkt a s ním spojené ekonomické ukazovatele, ako je rast zamestnanosti. Naopak, spravidla klesá inflácia.
Rast výdavkov na zbrojenie môže, ako to pripomínajú aj naši politickí predstavitelia, pokryť tiež výstavbu, respektíve rekonštrukciu vojenských nemocníc, ciest, mostov, letísk a ďalšej vojenskej a súčasne civilnej infraštruktúry.
Aj z historického hľadiska sa ukazuje, že zvýšená zbrojná výroba mala niektoré pozitívne účinky, ku ktorým patrí zrýchlený rozvoj a zdokonaľovanie vedenia, poznania, techník a technológií a urýchľovali sa aj niektoré pozitívne zmeny v politickej a sociálnej oblasti.
Tak napríklad rastúca zbrojná výroba počas druhej svetovej vojny, keďže väčšina mužov bola na fronte, menila dovtedy prevládajúci zastaralý patriarchálny pohľad na ženy a zlepšovala ich celkové spoločenské postavenie, čo sa napokon prejavilo v ich postupnej emancipácii.
Samozrejme, je namieste pýtať sa, či tieto a podobné pozitíva zbrojenia stáli alebo stoja za to a či výsledná cena nebola alebo nebude príliš vysoká.
Proti zbrojeniu
Kdesi som čítal pozoruhodnú a zároveň desivú myšlienku, že žiadna zbraň nie je vyrobená zbytočne a že raz príde chvíľa, keď ju použijú. Čím sú zbrane účinnejšie a drahšie, tým je takýto predpoklad pravdepodobnejší.
Už pri súčasnom stave a úrovni vojenského arzenálu hrozí, že čo i len náhodný incident či dokonca signál môže spustiť reťazovú reakciu a vyvolať ozbrojený vojenský konflikt, jadrovú vojnu nevynímajúc.
Ako varuje americký filozof libanonského pôvodu Nassim Taleb: „Dnes, keď vlastníme zbrane hromadného ničenia, stačí na vyhladenie celej planéty jediné tlačidlo, jediný blázon či jediná chyba.“
Nemalo by tiež zostať nepovšimnuté, že z horúčkovitej výroby a nakupovania zbraní ťažia predovšetkým bohaté krajiny, firmy, korporácie a v neposlednom rade i významné svetové banky. Na druhej strane má svoje obete a porazených. Je nimi väčšina, najmä z chudobnejších krajín a z chudobnejšej časti populácie.
Vojna ako konečný produkt zbrojenia totiž okrem iného znamená menej peňazí na podporné sociálne programy, zdravotníctvo, vzdelanie atď. Možno aj v tom tkvie jedna z hlavných príčin vzostupného vplyvu krajnej politickej pravice, ktorá čoraz častejšie oslovuje vylúčené sociálne skupiny.
Takisto by sme nemali zabúdať, že horúčkovité zbrojenie vedie k nekontrolovateľnému obchodu so zbraňami, zásluhou čoho sa môžu dostať do rúk teroristov, zločineckých skupín a krajín.
A to ešte stále nehovorím o tom, aké celoživotné negatívne stopy zanecháva potencionálny výsledok takéhoto zbrojenia, teda vojna, na živote ľudí, na ich zdraví, na sociálnych vzťahoch, na ich duši a v ich srdciach.
A teraz si položme obe alternatívy na pomyselnú váhu a zvážme, že ak by to bolo na nás, ku ktorej alternatíve by sme sa priklonili.
Otázkou tiež je, či to dnes vôbec ešte niekoho zaujíma a či vôbec záleží na našom názore a hlase, aj keby sme boli v jasnej menšine? Ale nie je demokracia aj o tom, že v nej má mať slovo aj menšina?
