Autor je filozof a bývalý poslanec Európskeho parlamentu
Áno, Donald Trump začal svoje druhé prezidentovanie razantne. Stovky dekrétov a rozhodnutí aj množstvo alarmujúcich vyhlásení už predtým, ako ich uskutoční.
Doma v USA však ani veľký chaos a ohlas nevyvolali. Ani vo svete. Jedinou výnimkou je Európa, osobitne Európska únia.
Nuž je to tak preto, že v USA boli občania na tento „súbor“ opatrení pripravení už vo volebnej kampani. Američania veľmi dobre poznajú názory, programy a postupy republikánov. Im neušlo, že sa slávna GOP (Great Old Party – ako republikáni nazývajú svoju stranu) za posledných 15 rokov zmenila z proglobalizačnej neoliberálnej strany na národno-konzervatívnu. Navyše ovládanú náboženskými fanatikmi a konšpirátormi. A podporovanú najmenej polovicou amerických voličov.
Prebúdzanie Európy
Pravda, Európania si nepripúšťali, že by sa nábožensko-konšpiračný program mohol stať štátnou politikou. Že nacionalizmus bol stálou črtou americkej politiky (samozrejme, odlišný od toho, čo v Európe chápeme pod týmto pojmom) však mnohí postrehli.
Najmä Emmanuel Macron, ktorý práve na konto amerického ekonomického protekcionizmu, ktorý už bol súčasťou aj Bidenovej politiky (napr. v protiinflačnom zákonodarstve), začal tvrdšie presadzovať koncept „európskej autonómie“. Pekne podfarbený slovami, že Európa nemôže byť závislá od toho, ako sa zobudí americký volič, či od rastu cien potravín v Pensylvánii. Štát som možno doplietol, ale to je metafora.
Európski politici začali reagovať až vtedy, keď Trump dal jasne najavo, že aj v bezpečnostnej a obrannej politike si budú Američania robiť, čo chcú; a keď priamo zaútočil na európsku ekonomiku hrozbou vysokých ciel.
Ale tu nejde vôbec o konkrétne aspekty európsko-amerických vzťahov. Ide o to, že Európa žila v zidealizovanom presvedčení, že je tu jeden „Západ“, že Američania sú jeho vnútornou súčasťou, že nikdy nepristúpia k politike, ktorá by túto jednotu narúšala. Že americký jadrový a logistický dáždnik bude rozprestretý nad Európou večne a že občasné ústupky či zhovievavosť k americkým „národným“ avantúram, teda presnejšie k imperiálnym výbojom, stoja za veľkorysý systém sociálnej siete.
Ten bol skutočne možný v niektorých štátoch práve na úkor minimalizovaných obranných výdajov. Nie všade, ten škandinávsky, ktorý obdivujeme podnes, stál skôr na pilieroch konkurencieschopnosti.
Geopolitika na prvom mieste
Špekulácie o Trumpových zámeroch nemajú hranice. Od psychologizujúcich povahopisov (egocentrický maniak) k „transakčnej“ politike a od nej k špekuláciám, kto Trumpa ovláda.
A po jasne zinscenovanej roztržke s Volodymyrom Zelenským pred televíznymi kamerami, mnohí označujú Trumpa za „proruského prezidenta“. Lenže Trump skutočne nie je „pro“ nikoho okrem Ameriky samotnej. Samozrejme, Ameriky jeho predstáv a so svojou postavou v strede jej histórie. Nemyslite si, že by sa uspokojil s tou šesť- či šesťdesiaťmetrovou sochou v rezorte Gaza.
