Autorka je poslankyňa parlamentu za PS
Súčasná vláda neznáša kritiku. Ministri kádrujú novinárov, broja proti občianskym združeniam a nezdráhajú sa vyhrážať mladým ľuďom, ktorí sa zúčastňujú na občianskych protestoch Slovensko je Európa, robia problémy na školách.
„Keď sme sa v piatok postavili na pódium, vedeli sme, že riskujeme. Že riskujeme nepochopenie, odsúdenie a možno aj problémy,“ napísala o protestoch žiačka strednej školy.
Najnovší verejný prípad šikany mladej osoby je Zuzana Hozlárová. Ako predsedníčka Študentskej rady vysokých škôl bola občiansky aktívna. Po úspešnom ukončení vysokej školy sa zamestnala vo Výskumnej a inovačnej autorite pri Úrade vlády. Avšak krátko po jej nástupe sa na pracovisku začala šikana.
Šéf poradcov premiéra Erik Kaliňák natočil video, v ktorom naznačil, že má blízko k opozičnej strane a prezidentke. Do pol roka ju z práce vyštvali. Na ulici na ňu pľuli a kričali. Práve to je častý dosah online šikany – prenáša sa do fyzického sveta.
Pred školou Simona Omaníka, ktorého chcel premiér vyfackať, lebo nepodal ruku prezidentovi, musela niekoľko dní stáť policajná hliadka, pretože po vyjadreniach premiéra do školy vtrhla agresívna žena.
Tieto príbehy majú spoločné jedno: odmietanie kritiky a šírenie strachu. Presný opak toho, čo by sme mladých mali o demokracii učiť.
Zásah do slobody škôl
Vláda obmedzovanie slobody škôl preniesla aj do zmeny školského zákona tým, že sa zaviedol takzvaný informovaný súhlas. Ak je aktivita nad rámec školského vzdelávacieho programu, musia byť rodičia vopred informovaní.
Škola stále má možnosť prizývať si externých odborníkov, ale mnohé školy sa boja. V dnešnej atmosfére sa viaceré neziskové organizácie stretávajú s tým, že školy s nimi nechcú spolupracovať. Spolupráca pritom doteraz fungovala roky a dobre.
Riaditelia sa však problémom vyhýbajú preventívne. Možno by spolupráca s mimovládkou nebola problémom, no načo riskovať? Tieto pocity poznáme z normalizácie, ako ju Václav Havel opísal v Moci bezmocných.
Kto nič nerobí, nič nepokazí, povedia si, no ochudobňujú tým svojich žiakov.
Patrí politika do škôl?
Keď niekto tvrdí, že „politika do škôl nepatrí“, často tým nemyslí ochranu študentov pred straníckou propagandou, ale snahu umlčať občianske témy. Pritom práve škola má byť miestom, kde sa mladí ľudia učia argumentovať, rešpektovať iné názory a premýšľať o svete okolo seba.
Táto tendencia zastrašovať mladých nie je len slovenský problém. Len pred pár dňami napísal americký prezident Donald Trump na sociálnej sieti Truth Social, že zastaví federálne financovanie všetkým školám, ktoré dovolia študentské protesty. Protesty podľa neho podnecujú „radikalizmus a chaos“.
Takéto uvažovanie je typickým znakom autoritárskeho myslenia – snaha umlčať kritické hlasy namiesto toho, aby sa s nimi demokraticky vyrovnala.
História ukazuje, že študenti často stáli pri zásadných spoločenských zmenách. Od boja za občianske práva až po protesty proti vojne či klimatickej kríze.
Keď spomínam na svoju vlastnú školskú dochádzku, obohatili ma práve tie aktivity, ktoré išli nad rámec bežného vzdelávania a neraz ich prinášali neziskové organizácie: výstava o Anne Frankovej, debatné súťaže, modelové zasadnutie OSN, organizácia cyklojazdy v projekte na zapojenie stredoškolákov. Nič z toho nebola reklama politickej strany.
Neskôr som aj ja viedla podobné aktivity pre žiakov základných a stredných škôl. Nielen žiaci, ale učitelia boli radi, že na školy prinášame nový obsah a formy vzdelávania. Dnes si to však vyžaduje občiansku odvahu.
O to väčšiu vďaku si zaslúžia učitelia a učiteľky po celom Slovensku, ktorí sa aj v tejto atmosfére snažia žiakom priniesť podnetné projekty na rozvoj občianstva.
Nemôžeme mať demokraciu bez demokratov. Nebojme sa vychovávať občiansky aktívnych mladých ľudí. Raz budú oni niesť zodpovednosť za Slovensko a konať budú aj podľa toho, čo sa o demokracii naučili v škole.
