V istých skriptách komparatívnej politológie sa v závere kapitoly o francúzskom politickom systéme písalo, že veľa vecí v ňom je originálnych a nevyskúšaných, a tak Francúzsko „zostáva laboratóriom“.
Pche. Len nech profesorka Dvořáková ráči vstúpiť do našej slovenskej a žiadnej inej alchymistickej kuchyne!
Magnificencie v nej nedestilujú nápoj neviditeľnosti, nezhmotňujú tmu ani neoživujú golema, ide im o celkom iný zázrak: zrodiť takú vládu a koalíciu, ktorá sa zaobíde bez parlamentu.
O prvé krôčiky v tomto žánri sa pokúsil Eduard Heger. A hoci neuspel, neodradil Roberta Fica, ktorý sa postavil na jeho plecia.
Kým Heger sa pokúšal skrotiť parlament apelmi na zodpovednosť, jeho nástupca zvolil štrukturálne iný prístup: parlament jednoducho vypnúť.
Geniálne jednoduché, jednoducho geniálne. A najdesivejšie na tom je, že sa dá nakresliť scenár, v ktorom mu to aj môže fungovať.
(Na okraj poznamenajme, že svoj vklad do alchýmie vzťahov vlády a parlamentu vniesla aj Zuzana Čaputová s Ľudovítom Ódorom, ich snahy však mali iné motívy aj povahu, preto sa im tu nebudeme venovať. Možno ich ešte vyhrešíme inokedy.)
Najprv si zadefinujme, čo Fico ako osoba a politik po dekriminalizácii trestnej činnosti ešte potrebuje presadiť: Nič.
Rokmi sa z neho vykryštalizoval politik, ktorému ide výhradne o samu moc. A aj to najmä preto, aby ju nemal nikto iný. Áno, vo verejnom priestore robí aj hanbu a grobianstva, ale cieľom je opäť len tá prostá držba moci.
A teraz ide o to, aby si ju udržal. Technicky ho o ňu môže pripraviť len parlament, ale v súčasných pomeroch nie je realistická predstava, že mu vyjadril nedôveru. Zároveň je ten parlament paralyzovaný a neschopný riadne plniť vládnu agendu, ale to predsa preňho nie je problém.
A čo on potrebuje žandársky zbor, reformu univerzitného školstva alebo sfunkčnenie ambulantnej zdravotníckej starostlivosti? Doma všetci zdraví? A na urážanie spojencov a zrádzanie republiky mu stačí premiérska funkcia.
Pravda, niektoré veci sa schváliť musia, trebárs rozpočet alebo ako naposledy zákony na odrazenie štrajku lekárov.
No tých je zo desať ročne a na ich prijatie si Fico tých 76 hlasov zabezpečí. A keď nie, ministri či koaliční partneri nech si hľadajú hlasy sami. No a takto by to išlo do septembra 2027.
Šialené? Iste, ale o čo viac ako rozdrapený podpredseda premiérskej strany, ktorý po audiencii u šéfa nepriateľskej tajnej služby hovorí, že táto vie, kto je za atentátom na premiéra?
Komentátor ako konzervatívec politického remesla sa prikláňa k názoru, že tento superpasívny scenár sa nenaplní. Vonkajšie okolnosti predsa vládu (premiéra) skôr či neskôr postavia pred situáciu, ktorá si bude žiadať funkčnú, pružnú väčšinu.
A potom, ak si aj premiér predstavuje vládnutie ako svoj osobný vehikel, v ktorom sa na ostatných neprihliada, príde deň, keď niekto z tých ostatných povie, že ale už dosť.
Dosť desivé je, že s istotou to budeme vedieť až po laboratórnom teste.
